Saša Sarvašová: Zľakla som sa, že mám pracovať s tým arogantným Kukurom

V divadle Aréna pôsobíte už štvrtý rok. Ako ste sa doň dostali?

Vplyvom zvláštnych náhod a okolností som sa stretla s Martinom Čičvákom, ktorý ako režisér začal svoju kariéru v divadle Aréna.

Zoznámila som sa s celou partiou okolo neho, veľa sme sa rozprávali a po čase mi v jeden večer volal. Myslela som si, že potrebuje postrážiť deti, pretože to som občas robila.

No on sa ma opýtal, či nechcem robiť dramaturgičku v Aréne. Z mojej strany vtedy nastalo strašné ticho. Bola som v stave, keď ma učenie na konzervatóriu a VŠMU prestávalo baviť, vždy som inklinovala k praktickému divadlu a hľadala som niečo nové.

Na Aréne ma fascinovala jej filozofia, prepojenie divadla s aktuálnymi témami, históriou či politikou.

Zasiahla ma však panika. Obávala som sa, či na to mám potenciál, vedomosti a zároveň som sa zľakla toho, že budem spolupracovať s tým direktívnym arogantným Kukurom.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Judit Bárdos: My herci sme alibisti, za postavy sa skrývame Čítajte 

A ako to bolo v skutočnosti?

Na druhý deň ráno som prišla do divadla. Dala som Jurajovi Kukurovi do ruky životopis, on mi na to povedal, že ho to nezaujíma.

Rozprávali sme sa, dal mi dokonca hneď napísať aj text do bulletinu, šli sme si pozrieť skúšku jedného predstavenia a od toho momentu som tu ostala.

Veľmi som si vážila, že som dostala dôveru od takého divadelníka, ako je Juraj Kukura. Som dnes spokojná, lebo tu mám obrovskú slobodu, svoju prácu si cením, robím to, čo ma baví a napĺňa s úžasným tímom ľudí.

Podporu od vedenia cítim aj v momentoch, keď vymyslím niečo bláznivé. Nemám pred ním zábrany povedať akýkoľvek nápad a aj vďaka tomu sa tu cítim ako doma.

Je luxus, keď sa človek teší do práce a s radosťou sa jej venuje aj cez víkend. Aj keď dnes, v časoch seriálového boomu, je veľakrát náročné prilákať diváka do hľadiska.

Ako by ste charakterizovali víziu alebo filozofiu divadla Aréna?

Chceme reagovať na veci a témy v momente, keď sú aktuálne.

To sa nám vypláca. Ľudia chodia na predstavenia, lebo ich dané témy zaujímajú v konkrétnom čase, práve sa dejú, nejakým spôsobom sa ich týkajú.

Keď vyberieme tému, oslovíme vybraného režiséra, ktorý ju zvládne spracovať. Na základe toho oslovíme dramatika a zadáme mu tému. Tak vznikol aj Občiansky cyklus divadla Aréna.

Sú to hry vytvorené na objednávku nášho divadla. Takto vznikli hry Tiso, Holokaust, Kapitál, Komunizmus, #dubček, Kukura či Masaryk/Štefánik a ďalšie. Fascinujúce je, že keď si už človek myslí, že sme vyčerpali všetky témy, vždy príde niečo nové.

Napríklad v týchto dňoch pripravujeme nový projekt, ktorý, dovolím si tvrdiť, bude absolútna bomba, ale zatiaľ o tom nechcem hovoriť viac a niečo prezrádzať.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Mnohí si pod pojmom dramaturg nevedia predstaviť, o čo ide. Čo je vašou prácou?

Jeden môj profesor v škole hovoril, že dramaturg je človek, o ktorom nikto nevie, čo robí, no každý vidí, keď tam chýba. S touto definíciou sa stotožňujem.

Podieľam sa na vytváraní divadelného plánu, aj keď tu ide o špecifickú prácu, keďže nemáme stály herecký súbor.

Klasické divadlo má vytvorený plán na dva roky dopredu, my sme závislí od toho, kedy majú herci aj režiséri čas a kedy je téma, na ktorej pracujeme, aktuálna. Druhá fáza je o komunikácii s režisérom o hereckom obsadení.

Herci musia zapadať do predstavenia typovo, musia byť rôznorodí. S režisérom pracujem na úprave textu, komunikujeme s autorom.

Keď sa začne skúšať, chodím na skúšky, najmä na čítačky. Vysvetľujú sa charaktery, buduje sa hra a začínajú sa priestorové skúšky. Potom nasleduje predpremiérové šialenstvo, keď počas generálky stoja herci prvýkrát v scéne, prídu kostýmy, maskovanie.