Začiatkom tohto roka som si povedala, že začnem hovoriť nie. Dôvod bol pragmatický – nestíhala som spraviť všetky veci, na ktoré som sa zaviazala. Termíny horeli za pätami, počet projektov mi prerastal cez hlavu. Bola som frustrovaná a zúfalá. Dokončiť načatú prácu bola jedna vec, no dosiahnuť to, aby som o pár mesiacov nebola v rovnakej situácii, už druhá.
Rok 2018 sa pomaly blíži ku koncu a som na dobrej ceste naplniť svoje predsavzatie. Na rovinu však vravím, nebolo to ľahké. Hovoriť „áno“ je trochu ako závislosť.
Poviete ho raz a príde dobrý pocit. Tým však otvárate dvere novým a novým ponukám a požiadavkám, ktoré prichádzajú a ktorým akosi neviete odolať. Že máte problém, zistíte až vtedy, keď už naozaj nestíhate, ste unavení, nervózni a dokonca strácate prehľad o tom, čo ste komu sľúbili.
Najčastejšie sa to deje pre prácu a vyzerá to asi takto: „Nemôžem si dovoliť povedať nie. Niektoré ponuky sa neodmietajú. Keď raz poviem nie, už sa mi nikdy neozvú.“
Verte, čomu chcete, ale násilie na ženách sa týka všetkých ČítajteA čo si budeme nahovárať, jeden z hlasov, ktoré sa vo vašej hlave ozývajú, vám hovorí: „Nájomné. Hypotéka.“ Alebo aspoň: „Nový kabát.“ Skrátka, peniaze sa hodia vždy a o to ťažšie sa práca odmieta.
Sú však aj ľudia, ktorí „áno“ vravia z ušľachtilejších dôvodov a ich vnútorný hlas znie asi takto: „Kto iný, ak nie ja? Je to moja povinnosť. Nikoho iného nemajú.“Aj tieto čisté a nezištné dôvody však napokon vedú do pekla.