Začiatkom tohto roka som si povedala, že začnem hovoriť nie. Dôvod bol pragmatický – nestíhala som spraviť všetky veci, na ktoré som sa zaviazala. Termíny horeli za pätami, počet projektov mi prerastal cez hlavu. Bola som frustrovaná a zúfalá. Dokončiť načatú prácu bola jedna vec, no dosiahnuť to, aby som o pár mesiacov nebola v rovnakej situácii, už druhá.
Rok 2018 sa pomaly blíži ku koncu a som na dobrej ceste naplniť svoje predsavzatie. Na rovinu však vravím, nebolo to ľahké. Hovoriť „áno“ je trochu ako závislosť.
Poviete ho raz a príde dobrý pocit. Tým však otvárate dvere novým a novým ponukám a požiadavkám, ktoré prichádzajú a ktorým akosi neviete odolať. Že máte problém, zistíte až vtedy, keď už naozaj nestíhate, ste unavení, nervózni a dokonca strácate prehľad o tom, čo ste komu sľúbili.
Najčastejšie sa to deje pre prácu a vyzerá to asi takto: „Nemôžem si dovoliť povedať nie. Niektoré ponuky sa neodmietajú. Keď raz poviem nie, už sa mi nikdy neozvú.“

A čo si budeme nahovárať, jeden z hlasov, ktoré sa vo vašej hlave ozývajú, vám hovorí: „Nájomné. Hypotéka.“ Alebo aspoň: „Nový kabát.“ Skrátka, peniaze sa hodia vždy a o to ťažšie sa práca odmieta.
Sú však aj ľudia, ktorí „áno“ vravia z ušľachtilejších dôvodov a ich vnútorný hlas znie asi takto: „Kto iný, ak nie ja? Je to moja povinnosť. Nikoho iného nemajú.“Aj tieto čisté a nezištné dôvody však napokon vedú do pekla.