Petra Bernasovská: Sociálne siete by som zakázala

Študovala na konzervatóriu a kariéru rozbehla vo Fun rádiu. Neskôr sa stala jednou z prvých moderátoriek televízie Markíza. Dnes však Petru Bernasovskú opäť počúvame z rozhlasu. Ako sama tvrdí, túto prácu vždy milovala a stále miluje.

Ste známa aj pod prezývkou Dalila. Ako ste k nej prišli?

Keď som prišla do Fun rádia, všetci tam mali prezývky. Mala som asi devätnásť a bola som tam jediné dievča. Pýtali sa ma, či mám prezývku, ale žiadnu som nemala.

Šesťo, ktorý vtedy písal Fun news a ja som ich čítala, si ma premeral a povedal: „Čo si? Petra? Noo, tak budeš Dalila!“ A bolo. On si to síce spojil cez dve cigaretové značky, ale ja nefajčím, tak radšej všetkým tvrdím, že to nie je podľa cigariet, ale podľa biblickej Dalily.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Boli ste jednou z tvárí televízie Markíza, po materskej ste sa však usadili v rozhlase. V čom sa odlišuje televízna a rozhlasová práca?

Prečítajte si tiež: Novinárka Kristína Kövešová: Kriminálnici sa ma snažia zastrašiť, ale ticho nebudem

Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Všetko v našom živote. Nedá sa povedať, že by bolo niečo iba dobré alebo iba zlé. Ani ľudia, ani práca, ani podmienky. Bola to iná práca. Nemôžem povedať, že by mi veľmi chýbala.

Vždy ma bavila rozhlasová práca a chcela som sa k nej vrátiť. Televízia má svoje špecifiká. Je tam iný kolektív ľudí, na výsledku sa podieľajú viacerí. Je to práca, pri ktorej nemôžem realizovať svoje nápady tak ako v rozhlase. Tu si môžem všetko preniesť rovno do vysielania.

Ak mám dobrý nápad s pointou, hneď ho zrealizujem. Postrihám, doplním zvuky a už to môže ísť von. V televízii je to komplikovanejšie. Všetci sledujú, či idem presne podľa scenára, lebo na ten sú napojené kamery a ďalší účinkujúci. Rozhlasová práca je slobodnejšia vo všetkých smeroch.

A v čom sa odlišuje moderovanie v televízii od rozhlasového?

Do rozhlasu sa nemusím nalíčiť, ale aj tak to robím, lebo som zvyknutá chodiť upravená. Rozhlasová práca je oveľa flexibilnejšia. Najmä, keď sa niečo dôležité udeje. Redaktor z tlačovky prinesie hotové zvuky a o pol hodinku je to vo vysielaní. Televízia to nedokáže tak rýchlo spracovať.

Stáva sa vám aj teraz, že vás ľudia na ulici spoznávajú?

Každý deň! Je to veľmi príjemné. Sú to milí ľudia. Prídu, usmejú sa alebo poďakujú, podajú mi ruku alebo sa chcú odfotiť. Stáva sa mi to najmä na väčších akciách, kde je veľa ľudí, ale aj v obchode alebo na ulici. Som za to vďačná. Je to príjemné zadosťučinenie pre moju prácu, že aj keď už dlhší čas nie som na obrazovke, ľudia ma poznajú a majú radi moje vysielanie.

Ako sa naň pripravujete?

Klasicky. Mám daný scenár, ale aj voľné vstupy. V nich si môžem sama niečo vymyslieť. Preto si najčastejšie pozerám historický kalendár, snažím sa k aktuálnym výročiam nájsť vhodný zvuk. Niekedy nahrávam súťaž. Snažím sa, aby to bolo aktuálne a zaujímavé.

Robievate si pred vysielaním aj nejaké hlasové alebo artikulačné cvičenia?

Nie. Pravdupovediac, nikdy som nič také nerobila. Pripravujem sa len z hľadiska obsahu.

Petra Bernasovská (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Pri svojej práci stretávate veľa zaujímavých hostí. Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti?

Mám pocit, že tých hostí sú už tisícky. Podobné rozhovory som robila aj v predchádzajúcom rádiu, aj v televízii, každú sobotu v týždni som sa porozprávala s jedným človekom. Takže ich bolo naozaj veľmi veľa zaujímavých. Milan Lasica, Martin Huba, Zuzka Kronerová... Hercov by som mohla vymenovať všetkých.

Stretla som aj veľa ľudí, ktorí nie sú až takí známi ako herci, ale ich práca je zaujímavá. Napríklad slečna, ktorá rozprávala o motýľoch, ochrancovia prírody, veľa hostí z Česka. Sú hostia, z ktorých vyslovene sála pokoj.

Napríklad český lekár Zdeněk Hanka Šťastný, ktorý už roky žije v Kanade a píše knihy. Po niekoľkých minútach s ním som mala pocit, že som akoby iný človek. Pokojná, vyrovnaná so svetom...

O čom sú knihy Zdenka Hanku Šťastného? Ako by sme mohli dosiahnuť pokoj, ktorý on šíri, aj ak sa nemienime odsťahovať do Kanady?

Prečítajte si tiež: Novinárka: Je nesmierne ťažké predstaviť si deti, ktoré umierali v koncentrákoch

To som necítila z jeho kníh, ale z jeho osobnosti. Je to vyrovnaný človek plný skúseností, ktoré mu dali v živote rovnováhu. A ten pocit sa prenáša na ľudí, ktorí to dokážu vnímať. Ja som veľmi vnímavá na pocitové nastavenie človeka.

Nehovorím to ako výhodu, ale ako stav. Ak mám hosťa, ktorý je nervózny a opakuje slová, začnem to robiť aj ja. Ak je pri mne človek, z ktorého sála rovnováha a pokoj, prenesie sa to aj na mňa. Som prosto senzitívna.

Ako sa pracuje s ľuďmi, ktorí nie sú zvyknutí na mikrofón? Mávate s tým problémy?