Text pôvodne vyšiel v denníku Express, ktorý patrí pod The Washington Post.
Otázka: Keď som vyrastal, bol som si veľmi blízky s mojou tetou. Mojim rodičom som na strednej škole povedal, že som gej, vzali to dobre a rešpektovali moje prianie, že čo sa týka ostatnej rodiny, ešte s tým počkám, pretože sú konzervatívni. Teraz mám 23 rokov a toto leto som sa priznal aj svojej tete.
Zareagovala prekvapivo skvele a povedal som si, že som možno nemal toľko čakať. Ona však odvtedy stále rozpráva o tom, že ma dá dokopy s ľuďmi, ktorých pozná. Ak som to správne pochopil, je len nadšená z toho, že pozná aj ďalších homosexuálnych mužov. Ako jej vysvetlím, že si cením jej podporu, no toto vôbec nie je niečo, čo by som chcel a že len preto, že sú dvaja muži gejovia, ešte to neznamená, že sa k sebe hodia?

Odpoveď: Dúfam, že dokážete oceniť jej entuziazmus. Zareagujte voči nej len s rešpektom a buďte priamy.
"Teta, som veľmi vďačný, že tak podporuješ môj súkromný život. A oceňujem tvoje zanietenie, no skutočne netúžim po tom, aby si ma s niekým dávala dokopy. Preferujem stretávanie sa s ľuďmi po svojom a vtedy, keď to vyhovuje mne."
Ak to hneď na začiatku pochopí, potom jej možno nebudete potrebovať dávať lekciu na spomínanú tému "keď sú dvaja ľudia gejovia, ešte preto nemusia byť spriazené duše". (Teda jedine, že by ste to aj tak chceli urobiť).
Ak sa bude aj naďalej o niečo pokúšať, môžete jej z tej prednášky dať iba láskavú verziu, v ktorej zdôrazníte, že hoci ste rád, že pozná a má rada ďalších homosexuálov, toto nie je spôsob, akým by im mala ukazovať svoju podporu.
- --
Otázka: Mama môjho priateľa ma nemá rada. Dáva to jasne najavo, keď vtipkuje o veciach, ktoré sa jej nepáčia (nechodila som v detstve do kostola, nejedávam veľa, som tichá). Keď priateľovi poviem, že nerada trávim čas v jej spoločnosti, obraňuje ju.
Hovorí, že ma jeho mama ešte stále spoznáva a že iba žartuje, pretože je už raz taká. Mne sa to však nepáči. Už som mu povedala, že viac nechcem chodiť na ich rodinné večere, ktoré sa konajú niekoľkokrát do mesiaca a že už mám toho dosť. Tvrdí, že mám len vynaložiť viac snahy.

Odpoveď: Nuž, trúfam si povedať, že si nemôžete byť istá, či vás naozaj nemá rada. Určite je jasné, že jej "vtipkovanie" nie je akceptovateľné, no aby to bolo fér, potrebuje o tom vedieť a dostať šancu sa udržať na uzde ešte predtým, než ju začnete bojkotovať.
Zvyknete na jej vtipy vy alebo váš priateľ nejako reagovať? Čo tak: "Áno, už si to predtým spomínala. Mohli by sme to prosím prestať opakovať? Viem, že možno vtipkuješ, ale zraňuje to."
Väčší rozhovor niekde v súkromí by vám o tom celom mohol načrtnúť jasnejší obraz. No váš priateľ v tomto prípade potrebuje viac zasiahnuť a byť ochotný konať ako sprostredkovaľ, inak bude pochopiteľné, že sa z rodinných večerí budete chcieť vytratiť. To, na čom najviac záleží, je váš pocit, že ste sa stali terčom, nech už sú jej zámery akékoľvek.
Držím vám palce, mama vášho priateľa zrejme len potrebuje trochu naviesť, aby ste si dokázali nájsť k sebe cestu.
- - -
Andrea Bonior je klinická psychologička. Každý týždeň uverejňuje stĺpčeky v The Washington Post Express.