Zákerná choroba. Vždy, keď počujem tieto dve slová, hneď viem, že ide o rakovinu.
Ľudia ju vnímajú ako rozsudok smrti, poslednú stanicu a hovoriť o nej je ešte stále tabu. Ako však môžete nehovoriť o niečom, čo je súčasťou vášho každodenného života?

Začalo sa to napuchnutou uzlinou na krku, ktorá sa nezmenšovala ani niekoľko mesiacov po tom, ako som sa vyliečila z bežného prechladnutia.
Bola som v poslednom ročníku na vysokej a čakala ma absolventská prax, písanie diplomovky, a potom štátnice.
Popri týchto veciach som jednej zdurenej uzline najprv nevenovala veľa pozornosti.
Aj napriek tomu, že mi nič iné nebolo, som ako úzkostlivý človek, ktorý vždy myslí na to najhoršie, postupne prišla k jasnému záveru – je to rakovina.