Oceňovaná režisérka: Neviem si predstaviť režírovať a byť dva mesiace bez detí

Ste čerstvou držiteľkou divadelných cien Dosky za inscenáciu Znovuzjednotenie Kóreí, ktorú ste režírovali v Štátnom divadle v Košiciach. Tohtoročné Dosky boli výnimočne ženské. Ženy stáli za väčšinou ocenených inscenácii. Doteraz to nebol bežné. Mení sa podľa vás niečo?

V podstate si to uvedomujem až teraz, keď o tom vravíme. Prišlo mi to veľmi prirodzené a ako výsledok toho, že vyhrali inscenácie s najvyšším počtom hlasov. Je to však skvelé, že za nimi stáli práve ženy.

Jeden čas som si veľmi uvedomovala, že mám obrovskú, možno až prehnanú radosť z úspechu nejakej ženy - režisérky a zároveň cítim stres a je mi ľúto, keď jej niečo nevyšlo. Hneď sa polemizuje o tom, že ženy nevedia režírovať.

Ženy v divadle pôsobili veľmi dlho len ako herečky alebo dramaturgičky. Je to tak?

Áno a keď sa objavila režisérka, tak si ju ľudia predstavovali predovšetkým ako mužatku, ženu s prehnanými ambíciami, ktorá sa chce predbiehať pred mužov, alebo s nimi súperiť. Práve moja generácia je snáď prvá, ktorá tento imidž mení.

Keď som študovala réžiu na VŠMU, tak nám pedagógovia prízvukovali, že žien režisérok pribúda, že je nás veľa. Stále však vieme aktívne režírujúce ženy na Slovensku zrátať na prstoch dvoch rúk. A stále sú u nás divadlá, kam režisérky vstúpia len výnimočne.

Vy ste na VŠMU navyše začali študovať v čase, keď ste sa stali matkou. Ako sa to dá?

Len tak, že sa veľmi chce. Do prvého ročníka som nastúpila tehotná a školu, vrátane študijného pobytu v Anglicku, som absolvovala bez prerušenia. Musím však povedať, že sa spojilo mnoho priaznivých okolností, ktoré mi to dovoľovali. Som najmladšie dieťa, mám starších a ochotných rodičov, ktorí nám veľmi pomohli.

Namiesto internátu sme si prenajali chatu vo Svätom Jure, holobyt na Dlhých Dieloch, starobratislavský byt v centre a počas jednotlivých semestrov tam žili život bežnej rodiny.

V druhom ročníku sme takto dokonca zvládli môj študijný pobyt v Británii. Je to sága plná rodinných členov.

Teraz máte dve deti a stále fungujete tak, že keď režírujete, na niekoľko týždňov sa celá rodina sťahuje tam, kde práve pracujete. Ako sa takýto život organizuje?

Znova pomáha flexibilita môjho muža a to, že naši rodičia majú radi nás, kultúru, dobrodružstvo a iné mestá. Ten životný štýl pôsobí veľmi bizarne a možno výstredne, ale je najmä o premyslenej logistike, kompromisoch a vzájomnej tolerancii. V poslednom čase sa navyše snažím, aby bola pre nás náročným výjazdom na západ len jedna réžia ročne.

Mohli by ste ísť aj sama a oddýchnuť si od rodiny?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Smútková terapeutka: Niektorí ľudia si najprv nevedia predstaviť, ako budú žiť Čítajte 

Mohla. Ale zároveň nemohla. Nechcela by som robiť túto prácu tak, aby bola na úkor mojej rodiny. Neviem si predstaviť, že skončím skúšku o jednej alebo o druhej, potom budem sama v cudzom meste a moje deti budú dva mesiace bezo mňa.

Deti nie sú stroje, potrebujú prítomnosť rodičov a veľa jeho času. Hoci času v tichu, alebo len cítenia sa v inej miestnosti. Niekedy sa až o šiestej večer dozviem, čo zažil syn v škole a ako sa mal, o jednej sa nemal chuť napríklad rozprávať, preto považujem za naozaj dôležité to, aby som bola s nimi vždy, keď je to možné.

Z vašej skúsenosti teda vyplýva, že spojiť takýto náročný životný štýl a rodinu sa dá.

Na Slovensku stále platí stereotyp, že v živote je všetko buď alebo. Buď rodina alebo kariéra. Viem, že je klišé vravieť, že keď sa chce, tak sa všetko dá, no je to pravda. S mužom sme o tomto nikdy nemuseli diskutovať, vždy bolo jasné, že jeden druhého podporujeme. A tak, ako ja vidím zmysel v jeho práci, vidí aj on zmysel v tej mojej.