Všetci sme normálni, všetci máme psychické traumy

Moja nová psychoterapeutka mi pred pár dňami povedala zaujímavú vec. Vraj či chceme alebo nie, každého z nás rodičia nejako v ranom detstve narušili. Mohli sa snažiť ako chceli, niečo isto pokazili a na nás to malo a má vplyv do dospelosti.

Niekedy sa to počas života okolo nás len tak nenápadne obtiera. Cítime kradmé dotyky traumy, ktoré sa prejavia na tele aj na duši, no ktoré sa našťastie obvykle stiahnu preč.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Anorexia je ako alkoholizmus, nikdy nie ste celkom za vodou Čítajte 

Inokedy to však prepukne naplno, lebo príde nečakaný spúšťač, cez ktorý sa prevalí lavína zadržiavaných pocitov.

Stresy, strachy, neistoty, úzkosti, panika, depresie, závislosti. Ale kto už si ich prizná nielen pred svetom, ale najmä pred sebou samým? Veď o týchto veciach sa nerado hovorí, tie sa iba prežívajú v tichosti alebo v náznakoch, či nie?

Nikto nechce dostať nálepku, že to v hlave nemá v poriadku, ale priznajme si to, sme takými pravdepodobne všetci – traumatizovaní a ranení.