Z toho, čo viem, boli moje prababky svojrázne ženy. Tá jediná, ktorú som zažila, mala priam románový život plný dramatických zvratov. Nechýbala jej odvaha opustiť manžela.
Viem, neznie to ktovieako dobrodružne, ona to však urobila v čase, keď podobné veci naozaj neboli bežné a ľahké. Zároveň neváhala a keď v rodine nastala katastrofa, ujala sa svojho vnuka a vychovala ho.
Ďalšia prastará mama bola vraj taká krásna, že keď oblečená v jednoduchej bielej blúzke a čiernej sukni kráčala so svojou dvadsaťročnou dcérou, muži pokukovali viac po nej – mame štyroch odrastených detí. Štyridsiatničke, na vtedajšie pomery teda už staršej žene.
Táto prastará mama však zostarnúť nestihla. Zomrela veľmi mladá.

Ďalšia prababka zas spestruje portfólio rodinných príbehov naozaj bizarným spôsobom. Z neznámych príčin trvala na tom, že nebude pochovaná vedľa svojho muža.
Vraj jej nikdy nebol roveň. Prečo mala ten pocit, neviem.
Viem len to, že moji prastarí rodičia majú hrob v tvare písmena T. Áno, prababka si presadila, že jej muž leží pri nohách.
O svojej štvrtej prababičke netuším okrem jej mena vôbec nič.