Smútková terapeutka: Niektorí ľudia si najprv nevedia predstaviť, ako budú žiť

Študovali ste bábkoherectvo a počas tejto vysokej školy vás to zlákalo aj na liečebnú pedagogiku. Ako sa dajú tieto dva smery spojiť?

Vnútorne som cítila, že chcem ešte niečo iné a nevedela som si predstaviť, že by som robila v živote iba divadlo. Tak som si dala prihlášku na liečebnú pedagogiku, kde sa zisťovali predpoklady aj na dramatoterapiu, čo ma lákalo. V treťom ročníku bábkoherectva som teda začala súbežne študovať aj toto. Zapadlo mi to do seba.

Dnes pracujete v organizácii Plamienok ako dramatoterapeutka a smútková terapeutka. Ako vyzerala cesta tam?

Na liečebnej pedagogike ma to veľmi ťahalo terapeutickým smerom, bavili ma všetky kreatívne terapie, ktoré sme mali. Na vysokej škole som zároveň začala spolupracovať so združením UP-Down syndrom, kde sa stretávali rodičia a ich deti s Downovým syndrómom. Robila som s nimi dramatoterapeutické stretnutia a vlastne tam pôsobím doteraz, veľmi ma to chytilo za srdce.

Videla som vďaka tomu nielen záujmový rozmer, ale aj to, že divadlo nás, dospelých aj deti, môže rozvíjať. Zrazu som ho vnímala ako veľký nástroj pomoci a komunikácie. Neskôr som sa dozvedela, že v Plamienku robia vzdelávací kurz, na ktorý som sa prihlásila, úspešne ho absolvovala a vtedy sa to celé začalo. Išlo o Kurz pomoci deťom a rodinám po strate blízkeho, ktorý Plamienok každoročne ponúka.

Sprevádzate teda deti aj dospelých obdobím smútenia. Prirodzene sa núka otázka, či ste sa neobávali dopadu na vlastnú psychiku.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ako hovoriť s deťmi o smrti? Nevravte im, že dedko spí alebo odišiel na večnosť Čítajte 

Bola som viac zvedavá ako vystrašená. Malo to pre mňa asi aj ten význam, že ja sama som prešla stratou. Keď som bola na vysokej škole, zomrela mi sestra. Bola som už dospelá, ale ona zomrela pomerne mladá. Určite je to niečo, čo súvisí s tým, prečo som tu.

Ale mám pocit, že vtedy bola smrť a problematika smútenia veľmi tabu téma, dokonca aj na liečebnej pedagogike sme sa toho iba dotkli a nebolo o tom veľa informácií.

Dlho mi trvalo, kým som sa naučila, čo je to sprevádzanie a učím sa to doteraz. Takže nie, strach tam nebol, skôr ma to vnútorne priťahovalo, bola tam zvedavosť a priestor, že v tejto práci sú možnosti prepojenia umenia a pomoci na profesijnej aj ľudskej úrovni.

S kým všetkým pracujete?

Centrum smútkovej terapie Plamienok pomáha rodinám, ktoré zažívajú či zažili úmrtie blízkej osoby. Môžu k nám prísť rodiny, ktoré stratili dieťa, ale aj tie, v ktorých deti stratili rodiča. Snažíme sa pomôcť celej rodine, pomáhame deťom aj dospelým.

V dramatoterapeutickej skupine, predpokladám, vediete iba s deti.

Rodičov do „dramaskupiny“ nezapájame, ale podporujú deti tým, že ich privezú a držia nám palce, čo je tiež dôležitá úloha. V prvom rade ide o terapeutickú prácu, ktorej ciele sú terapeutické, ale prostriedky sú viac dramatické, divadelné. So smútiacimi dospelými mávam individuálne stretnutia, tie však nie sú určené len pre dospelých, ale v centre ich ponúkame taktiež deťom a mladým po strate.

Lucia Kraľovičová (zdroj: Marko Erd / SME)

V čom je sila divadla a v čom najviac pomáha?

Použitie divadelných, dramatických prostriedkov v terapii patrí medzi expresívne prostriedky arteterapie - terapie umením, vďaka ktorým sa dokážeme niekedy ľahšie vyjadriť, ako prostredníctvom rozhovoru. Dieťa napríklad nevie povedať, ako sa hnevá, ale dokáže svoj hnev namaľovať ako veľké strašidlo.