Už 20. septembra prichádza do kín nový český film Po čom muži túžia, v ktorom si jednu z hlavných postáv zahrala čoraz populárnejšia Anna Polívková (39). V rozhovore prezrádza, aké je to hrať muža v ženskom tele, prečo o sebe tvrdí, že je feministka, ako sa jej hrá so svojimi rodičmi Bolkom Polívkom a Evelynou Steimarovou, ale aj ako vníma svoj narastajúci úspech.
Karel, ktorého v novom filme stvárňujete, je vraj dinosaurus, ktorý si o ženách myslí, že im ide iba o peniaze a patria do kuchyne. Myslíte si, že takýchto mužov je dnes už menej?
Ja s takýmito mužmi neprichádzam do kontaktu. Možno by to mnoho z nich tak chcelo, teda mať ženu, ktorá bude iba v kuchyni, ale myslím, že ich je menej a menej. Ja som vlastne vždy obklopená najmä mužmi, ktorí berú svoje partnerky rovnocenne.
Tú istú postavu ste stvárňovali vy aj herecký kolega Jiří Langmajer, ktorý sa v jedno ráno prebudí ako žena. Koordinovali ste sa nejako, ako tento charakter zahrať?
Ja som sa snažila trošku Jirku napodobňovať, čo je ťažké, pretože je vynikajúci herec a každú rolu, ktorú hrá, hrá skrátka inak. Takže skôr som premýšľala nad tým, ako by hral práve tohto chlapa. Režisér Rudolf Havlík celkovo nechcel, aby sme sa napodobňovali, čiže som to v istú chvíľu nechala na ňom, aby si to celé postrážil.

Ako sa vám vlastne hrala postava muža v ženskom tele?
Pre mňa to bola ohromná zábava a uvoľnenie od ženských nutností, ako napríklad, že som nemusela byť neustále vystretá a nehrbiť sa.
Aj na pľaci mi bolo veľmi pohodlne, pretože som sa s chlapmi rozprávala ako chlap. Oni na to v jednu chvíľu pristúpili a bolo to celé zábavné.
Mali by sa muži v dnešnom svete viac vžiť do roly žien?
Ja si myslím, že by to bolo ideálne aj u mužov, aj u žien. Každý z nás by sa mal pokúsiť si predstaviť tú druhú stranu, mnohým veciam by pomohlo, keby to bolo obojstranné.
Dá sa podľa vás povedať, kto to má v živote ľahšie?
Myslím si, že každá pozícia má svoje úskalia. Heterosexuálni belosi a belošky to majú v dnešnej dobe jednoduchšie, a potom sú tu rôzne ďalšie formy, napríklad sa môže stať, že sa žena cíti ako muž a naopak a tak ďalej. Je tu aj rasová nenávisť, takže si myslím, že otázka nestojí, či to majú ľahšie muži alebo ženy.
Každý si musí vybrať svoju cestu. No verím, že už je to teraz najmä uprostred Európy vyrovnané, alebo aspoň čím ďalej tým vyrovnanejšie. Som rada, že žijem v dnešnej dobe, že môžem byť slobodná, cestovať, študovať. Pred päťdesiatimi rokmi by som to videla úplne inak ako dnes.

Zachytili ste napríklad, že najmä v západných krajinách sa čoraz viac ozývajú hlasy, ako ženy postupne môžu prísť o svoje práva, respektíve nemajú rovnocenné postavenie v spoločnosti? Na popularite možno aj preto rastú seriály ako Príbeh služobníčky, prípadne vznikajú hnutia ako Me Too.
Nemyslím si, že to smeruje k horšiemu, ja mám pocit, že ženy sa zásadne vyjadrujú k svojim právam. Teraz sú tu možno také turbulencie, ktoré nastanú vždy, keď sa začne riešiť niečo, o čom sa nerado hovorí, a preto je to také horúce. V čom to podľa vás smeruje k horšiemu?
V kontexte spomínaného seriálu je to najmä diskriminácia, právo rozhodovať o svojom tele, prístup k interrupcii a podobne.
To áno. Je pravda, že ja hovorím o stredoeurópskom kontexte a tu máme slobodu. Zo sociálneho pohľadu je však veľmi dôležité, aby mali ženy právo na interrupciu a aby sa nediali šialené komplikácie, keď sa to deje pokútne a zložito. Nemôžem hovoriť o Amerike, pretože naozaj neviem, čo sa tam deje.
Ale keď veľa žien hovorí, že nie sú feministky, tak ja vlastne feministkou som, pretože feminizmu som vďačná za celý svoj život, za to, ako žijem, a nikomu to neprekáža, alebo možno aj prekáža, ale ja to nemusím riešiť. No z pohľadu strednej Európy je pozícia žien dobrá, hoci samozrejme je čo vylepšovať. Myslím si, že ženy celkom bojujú.
Keď hovoríme o strednej Európe a interrupciách, napríklad aj u nás na Slovensku prichádzajú niektorí politici s návrhmi, ktoré sa snažia interrupcie zakázať. Nejde iba o problém Ameriky.