Plážové volejbalistky: Sme spolu viac ako s partnermi a rodinami

Hráte spolu už dve sezóny. Aké ste spoluhráčky a ako sa vám spoločne funguje?

Andrea: Na začiatku som bola skôr trémistka. Riešila som aj to, aké mám na sebe plavky, ako vyzerám.

Ale zvykám si, tréma postupne opadá. Aj keď to môže vyznieť ako klišé, naozaj spolu dobre vychádzame a ide nám to. Ešte sme sa ani nepohádali.

Natália: Zatiaľ je to všetko veľmi dobré. Sadli sme si ľudsky aj herne. Sme veľmi podobné, no nie rovnaké, obe sme pokojné, ale emotívne povahy, ktoré niekedy pustia slzu.

Rozdielne sme však v jedle. Keby ste porovnali naše nákupné košíky v obchode, ani jednu vec by ste v nich nenašli rovnakú.

Ako často ste spolu?

Natália: Stále. Keď sa začne sezóna, trénujeme dvakrát denne a veľmi často sme na sústredeniach, lebo s tréningom začíname už v zime.

No potrebujeme trénovať vonku, a tak cestujeme a bývame na spoločných izbách a v apartmánoch. Sme spolu určite viac ako so svojimi polovičkami alebo rodinami.

Vizáž a styling: ByG Studio (zdroj: Petra Bošanská)

Kedy sa vám začína a kedy sa končí sezóna?

Natália: Delí sa to na začiatok tréningov a začiatok turnajov. Kedysi sa turnaje začínali najskôr v marci, v januári sa začínalo trénovať.

Teraz sa prvé turnaje konajú už v januári, takže s tréningom začíname skôr a už to pomaly vychádza na celoročný tréning.

Turnaje prebiehajú až do októbra a musíme veľa cestovať. Pomedzi ne si zvykneme na pár dní oddýchnuť.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Kladivárka: Hod kladivom je jeden z najnáročnejších športov atletiky Čítajte 

Andrea: Minulý rok som sa ešte učila len základy, zvykala som si, objavovala tento šport a aj preto sme trénovali veľmi skoro pred začiatkom turnajov.

Pred touto sezónou sme pauzu takmer nemali, no mesiac pred začatím sezóny sme sa udržiavali najmä v posilňovni a počas tohto obdobia sme sa v podstate nemuseli vidieť. No prešlo to tak rýchlo, že si na to ani nepamätám.

Ešte v októbri sa zúčastníme na niekoľkých turnajoch a potom nám opäť nezostáva veľký priestor na pauzu.

Andrea, prešli ste z halového volejbalu na plážový. V čom sa tieto športy líšia?

Andrea: Sú úplne rozdielne. Učila som sa všetko odznova. Do prvého turnaja sme trénovali štyri mesiace.

Aj keď sa to nezdá, tieto športy takmer nemožno považovať za príbuzné. Keď som si na prvej rozcvičke mala dať tri kolá behu po piesku, uvedomila som si, že je to úplne iné, ako keď sa beží po tvrdej podlahe.

Zistila som, že neviem behať. Potkýnala som sa o vlastné nohy a bola som ako

teliatko, kým som si zvykla. Iná je aj technika, tréningy sú viac zamerané na nás. Na halovom volejbale nás bolo na tréningu dvanásť a tréner sa nestíhal venovať všetkým. Tu sme len dve a snažíme sa všetko vycibriť do dokonalosti.

Na začiatku som si však neuvedomovala tlak, sústredila som sa na maličkosti. Uvažovala som skôr nad tým, ako mám nastúpiť na ihrisko, ako si máme tľapnúť, či mám mať okuliare na hlave, alebo si ich zdvihnúť.

Natália: Tu sa človek neschová. Pre nás je už pohyb na piesku celkom prirodzený. Na začiatku sa Andy hanbila hrať v plavkách a aj v tridsaťstupňových horúčavách chcela hrať v legínsach. Ale to som jej zatrhla.

Veľa energie musíme minúť aj na presuny. Cestovanie je náročné, pretože keď dostaneme oznam, že míting je v Číne, v Pekingu, v nejakom hoteli, musíme si všetko zistiť, dopraviť sa tam a nestratiť sa.

Andrea: Hľadanie ubytovania a dopravy je Natáliina záležitosť. Ja nemám dobrý orientačný zmysel.

No čo sa týka samotného volejbalu, už nás ako dvojicu ľudia poznajú, opadáva kvalifikačný tlak, lebo sme už pomaly v hlavnej súťaži.

Ťažko som brala aj fakt, že keď sa človeku nedarí, nemá vás kto vystriedať. Ste na to jednoducho dve, nemôžete si sadnúť na lavičku a nechať sa nahradiť spoluhráčkou. Musíme sa navzájom podporovať.