V novembri bývala na Modrom dome strašná kosa: tento petržalský príbytok pre neplatičov vtedy pôsobil ešte bezútešnejšie ako v hociktorý iný mesiac. Decká to však nevnímali, preháňali sa po vonku a vo chvíľach blahosklonnosti boli ochotné si so mnou opakovať anglické slovíčka.
Úprimne, nevedela som sa dočkať, kedy sa konečne na hodinku uchýlim do vyhriateho bytu k Ferimu, môjmu pubertálnemu zverencovi, s ktorým sme drilovali fyziku.

Feri mal nenormálne milú mamu. Tá mala štyri deti a muža v lochu. Jej byt mal okolo dvadsiatich štvorcov a svojím spôsobom mi prichodil útulnejší ako kadektoré moderné mezonety mojich vzdialených známych, ktoré som kedy navštívila.
Feri sa tak trošku trápil nad druhým Newtonovým zákonom a jeho mama varila šošovicovú polievku so smotanou presne tak isto, ako to robievam ja. Keď dovarila, ošúpala každému vajíčko natvrdo a ponúkla aj mňa. Odmietla som, neviem prečo.
Kadečo impulzívne odmietneme a neskôr to možno ľutujeme. Azda som im nechcela uberať z poživne, vedela som, že to majú natesno.