Prešla zmenou pohlavia: Hrabali sa mi v hlave, či nie som nejaký transvestita

Podľa svojich slov je obyčajné dievča z južného Slovenska. Hoci sa narodila ako chlapec, odmalička cítila, že ním nie je. Ambrosia Bajtek (31) v rozhovore opisuje, ako sa s tým v živote vyrovnávala, ako prežila fyzické útoky na škole, ako prebieha tranzícia aj aké majú ľudia predsudky. "Stretávam sa s reakciami niektorých kamarátov, ktorí si neuvedomujú alebo nechcú uvedomiť, že mám vagínu a dávajú mi návrhy, že by chceli mať sex so ženou, ktorá má penis," vraví.

Keby ste sa mali opísať tromi slovami, ktoré vás ako človeka najviac definujú?

Som bojovníčka, to je prvé. Ďalej protiklady a viera. Som introvert aj extrovert, veľa vecí sa vo mne bije. A verím v ľudí, v to, že sa v nich vždy prebudí to dobré.

Niekto by možno očakával, že spomeniete aj svoju rodovú identitu. Neprikladáte jej dôležitú úlohu?

Kým žijem, nikdy nevyslovím slová transrodová osoba, pretože to nenávidím. V Anglicku sa mi stalo, že som musela v rámci práce vypĺňať dotazník s osobnými údajmi, kde mal človek zaškrtnúť, či je žena, muž, trans žena, trans muž a podobne.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Neoznačila som sa ako trans žena, pretože sa za ňu nepovažujem. Ja som žena. Cítim sa tak, vyzerám tak, mám to tak v dokladoch. Že je niekto trans sa používa vtedy, keď je potreba odlíšenia od väčšinovej populácie, no nikdy by som sa takto nedefinovala.

Narodili ste sa ako chlapec. Kedy ste si začali uvedomovať nesúlad v tom, ako sa cítite vnútri a ako vás ľudia vnímajú navonok?

Ja som vždy vedela, že som dievčatko. Keď som bola malá, obliekala som si mamine šaty a keď som mala štyri roky, starká mi ušila kostým Červenej čiapočky.

Napochodovala som do kultúrneho domu celá vytešená, no všimla som si, že ľudia sa na mňa pozerajú čudne.

Nechápala som prečo. Až vo veľkej skupine v škôlke som si uvedomila, že ma berú ako chlapca.

V prvom a druhom ročníku už si všímali aj moje prejavy, mala som tenký hlások a vysmievali sa mi za to.

Nechcela som sklamať rodičov, a tak som od mladšieho brata a ďalších chlapcov odpozorovala, ako sa mám správať, ako mám chodiť, o čom sa rozprávať, aby som bola vzorný prvorodený syn. Myslela som si, že to robiť musím, pretože keby sa rodičia dozvedeli pravdu, tak by zomreli.

Kedy sa k vám dostali prvé informácie o tom, čo sa vám deje?

Veľmi skoro. Keď som mala asi desať rokov, videla som diel seriálu Chicago Hope, v ktorom bolo mladé dievča a zdôverilo sa svojmu kamarátovi, že sa ako dievča nenarodilo.

Vtedy som pochopila, že toto je môj príbeh a že keď dospejem, budem musieť odísť. Neskôr na strednej som sa zdôverila aj bratovi, že keď skončím školu, odídem do zahraničia a nevrátim sa. Že stratia človeka, v ktorom mali syna a brata.

Nič mi na to nepovedal a celé roky držal bobríka mlčanlivosti.

V devätnástich ste napokon odišli do Londýna. No ako ste prežili roky predtým?

Od šiestej triedy základnej až po strednú školu to bola šikana. Chlapci ma bili, pichali špendlíkmi, búchali mi hlavu do tabule, čakali ma pred školou, brali mi poznámky.

Nevyzerala som ako chlapec, nesprávala som sa tak, mala som kamarátky a heterosexuálni chlapci sa s tým nevedeli zmieriť.

Rozmýšľala som, čo budem robiť, vymýšľala som scenáre, ako zomrieť. Prechádzala som fázami sebapoškodzovania, nejedla som a podobne.

Ale nedokázala som sa zmieriť s tým, že keby som zomrela, tak na náhrobnom kameni bude meno, s ktorým sa nestotožňujem. To bol silný impulz, aby som so životom neskoncovala.

Neskôr moja najlepšia kamarátka napísala anonymný list riaditeľovi, začalo sa to riešiť, a potom som už mala pokoj.

Vaši rodičia však stále nevedeli, čo sa s vami deje.