Text pôvodne vyšiel v denníku Express, ktorý patrí pod The Washington Post.
Otázka: Vždy som si predstavovala, ako sa môj vzťah s rodičmi zlepší, keď budem dospelá. Nikdy sa nesprávali zle alebo násilnicky, no vždy si udržiavali odstup a boli príliš formálni. Verili, že deti by nemalo byť počuť a nie je potrebné vyjadrovať svoje emócie.
Vyrástla som s tým, že som tento prístup neznášala a v zásade nikdy som sa s nimi nepodelila o to, čo prežívam. Teraz mám po tridsiatke a s mojím partnerom uvažujeme nad deťmi. Cítim však smútok, keď si spomeniem na nedostatok lásky od mojich rodičov a ako si vlastne nedokážem predstaviť s nimi zdieľať moju vlastnú skúsenosť.
Niektorí moji priatelia, ktorí už majú deti, sú si so svojimi rodičmi takí blízki. Je to niečo, o čo by som sa ešte mala pokúsiť? Alebo je to vopred prehratá bitka?
Vzťahová poradňa: Svokrovci s nami nekomunikujú a nechcem ich navštevovať Čítajte Odpoveď: To sa naozaj nikdy nedozviete, kým to nevyskúšate. Niektorí nie-celkom-úžasní rodičia to v sebe nájdu neskôr, keď sa stanú starými rodičmi, a to aj napriek predošlým nedostatkom (alebo možno práve kvôli nim).
A niektorí milujúci a starostliví rodičia ako prarodičia prekvapivo zlyhávajú , pretože cítia, že už urobili dosť a radšej by si užívali dôchodok než ovoniavali plienky. Je to spektrum a vy ho nespoznáte, kým si to sama neoveríte.
Ak sa na to cítite, môžete sa začať pokúšať o emocionálnu blízkosť s nimi práve teraz - nechajte ich viac nahliadnuť do svojho každodenného života, buďte pri nich viac zraniteľná, nájdite témy, ktoré vás spoja a hovorte s nimi dokonca o svojich plánoch s deťmi.
Uvidíte, čo sa stane, no ak to aj tak nebude pre vás dostatočné, nezabudnite, že sú aj iné spôsoby, ako si vytvoriť rodinu - aj mimo pokrvných príbuzných.
- - -
Otázka: Keď ide o moju kariéru, stojím na križovatke a premýšľam nad tým, že som sa vrátila späť do školy. S priateľom máme už dva roky vzťah na diaľku, pričom spolu sme už štyri. Prirodzene by som si tak mala hľadať školu v jeho meste.
No ja to mesto nedokážem vystáť. Žila som tam s ním už predtým a nechcem sa doň vrátiť. Mám však neveľmi dobrý pocit, keď si predstavím, že by som sa preňho mala obetovať.
Zároveň cítim, že keby som si vybrala ísť niekam inam, prinieslo by to náš koniec, keďže by som nevyužila príležitosť, aby sme boli znova spolu.
Vzťahová poradňa: Chcem opustiť snúbenca, ktorý ma ohrozuje. Ako na to? Čítajte Odpoveď: Nuž, ide podľa vás o to, že nechcete koniec vášho vzťahu? Alebo iba cítite, že by ste to nemali chcieť? Napadá mi, že vlastne nespomínate, aké pocity máte voči svojmu priateľovi.
Aby sme zistili, či sa oplatí obetovať a presťahovať sa do jeho mesta, musíme najprv vedieť, aký váš vzťah v skutočnosti je: aké sú vaše nádeje, ciele, či ho ľúbite, či on ľúbi vás.
Ak zatiaľ odložíte spoločné bývanie v jednom meste, máte v zálohe dlhodobý plán (a túžbu), aby sa to aj tak napokon stalo? Nakoľko je tento problém o tom, že vám nesedí jeho mesto a nakoľko o tom, že váš vzťah s priateľom nie je taký, aby vám to za to aj tak stálo?
Aké sú jeho názory a čo je pre zmenu ochotný obetovať on? Buďte k sebe úprimná a buďte úprimní aj k sebe navzájom - iba vtedy bude jasnejšie, aké sú výhody a nevýhody vašich rozhodnutí.
- - -
Andrea Bonior je klinická psychologička. Každý týždeň uverejňuje stĺpčeky v The Washington Post Express.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
