Na Slovensku žijete dlhé roky. Kedy a prečo ste sa sem presťahovali?
Na Slovensko som prišla za láskou. Bolo to v roku 1995, keď som sa vydala za Slováka.
Vyštudovala som pedagogiku na univerzite vo Vroclave, no vždy som snívala o tom, že budem novinárkou. Keď som si chcela urobiť postgraduálne štúdium, dalo sa to len vo Varšave.
Po príchode na Slovensko ani tu nebola podobná možnosť, no mojou vysokou školou sa stal denník SME. Písanie mi vždy išlo a popri tejto práci som sa učila aj po slovensky. Pracovali tu môj muž aj svokra.
Denník mi dal veľa príležitostí, stretávala som množstvo zaujímavých osobností Poľska. Bolo to skvelé dobrodružstvo, ktoré ma bavilo. Zaoberala som sa v prvom rade poľskou politickou scénou.
Je odvážne rozhodnúť sa robiť novinárčinu v krajine, ktorej jazyk dobre neovládate. Ako si pamätáte na prvé mesiace na Slovensku?
Malgorzata Wojcieszynska
- narodila sa a študovala pedagogiku v poľskom Vroclave.
- V roku 1995 sa presťahovala do Bratislavy a vydala sa za Slováka.
- Osemnásť rokov spolupracovala s denníkom SME a inými médiami.
- od roku 2004 rediguje poľský časopis na Slovensku Monitor Polonijny, ktorý bol v roku 2013 označený za najlepší poľský časopis vydávaný Poliakmi v zahraničí.
- Za svoju novinársku prácu získala viacero cien a medailu od poľského ministra zahraničných veci Radoslawa Sikorského.
- Vydala knihu Poľsko očami slovenských novinárov.
- Podieľala sa na vydaní poľsko-slovenského hudobného CD Za Górami, za lasami, za Tatrami.
Bol to skok do hlbokej vody. V Poľsku som po vysokej škole pôsobila chvíľu ako učiteľka, no keď ma môj muž požiadal o ruku, šla som s ním na Slovensko.
Vedela som, že tu nebudem učiť deti po slovensky. Keď som sa tu ocitla, zrazu som nerobila nič. Bola som len niečia manželka. A to bolo na nevydržanie. Učila som chvíľu poľštinu poľské deti, no novinárčina ma nesmierne priťahovala.
Mrzelo ma aj to, že som tu nemala svojich známych, že som sa s nikým na ulici nepoznala. Dnes to je už inak, našla som si veľa známych. Verila som, že sa tu niečo pre mňa nájde.
Mali ste problém so slovenčinou?
Začala som rozprávať po slovensky už pred svadbou. Po slovensky som rozumela, no Slováci nerozumeli mne, najmä deti. A tak som sa to musela postupne učiť, aj keď sa mi to zdalo strašne smiešne.
Pre Poliakov je slovenčina vtipná. Keď som už žila na Slovensku, išlo to rýchlejšie. Keďže svokra bola jazyková redaktorka, dala si záležať na tom, aby som sa čo najskôr naučila slovenčinu a veľmi mi pomáhala.
Rozprávali sme sa a písala som s ňou diktáty. Mali sme veľmi dobrý vzťah. Tie diktáty boli síce v začiatkoch plné chýb, ale rýchlo sa to zlepšovalo.
Aj keď dodnes mám problém s dĺžňami a musím si dávať pozor na slovosled. To, čo napíšem, mi aj dnes číta manžel.
Písať pre slovenských čitateľov je výzva, pretože ako novinárka som rovnako zodpovedná za svoj text ako slovenský novinár, ktorý mal však ten štartovací stupienok inde. No snažím sa držať krok.
(zdroj: Petra Bošanská)
Popri písaní do denníka ste začali redigovať poľský časopis Monitor Polonijny. Ako vyzerá vaša novinárska činnosť v súčasnosti?
Robím to štrnásť rokov. Časopis vydáva Poľský klub – spolok Poliakov a ich priateľov na Slovensku.
Našimi odberateľmi sú Poliaci žijúci na Slovensku, ale aj Slováci. Myslím si, že sa nám darí. Pred piatimi rokmi sme dokonca dostali cenu za najlepšie poľské médium pre Poliakov v zahraničí.
Nemohla som tomu uveriť, ale bola to veľká motivácia do ďalších rokov. Je to mesačník, ktorý má 32 strán a rozosielame ho odberateľom.
Píšem aj pre portál pre ženy, kde, okrem iného, pripravujem seriál o ženách, ktoré pracujú v noci. Často sa mi na reportáže nechcelo vstávať, v tom momente som nebola nadšená, no z reportáže som sa vracala plná elánu a energie.
Postávať na ulici pri Seredi so sociálnymi pracovníčkami, ktoré odovzdávajú kondómy a striekačky drogovo závislým a prostitútkam v sychravom počasí, je zvláštna, no zaujímavá skúsenosť.
Začala som sa vďaka tomu inak pozerať na ľudí a ich prácu. Človek vďaka takýmto skúsenostiam získava iný pohľad a rozmer.
Aký vzťah majú Poliaci a Slováci? Ako sa na Slovákov pozerajú Poliaci?
Tí, ktorí žijú v Poľsku, ešte občas nevedia, aký je rozdiel medzi Českom a Slovenskom. Hovoria, že idú do „českých Tatier“. A to ma rozčuľuje.
Novinárka: Je nesmierne ťažké predstaviť si deti, ktoré umierali v koncentrákoch Čítajte Vtedy som veľká Slovenka, všetkých opravujem a bojujem za túto krajinu. Poliaci o Slovensko nemajú veľký záujem. Je to veľká škoda.
V Poľsku je napríklad v posledných rokoch populárne víno. Slovenské vína by tu mali veľký úspech, no nikto o nich nevie.
Poliaci si Slovensko spájajú s pivom a horami. Začínajú viac objavovať aj Bratislavu, ostávajú tu dlhšie, nielen jednu noc. Slováci však vedia o Poľsku viac.
Pri svojej práci ste od politických prešli aj k ľahším témam. V akých témach sa ako novinárka cítite najkomfortnejšie?
Stále ma drží politika a neustále ju sledujem. Obzvlášť teraz, keď je situácia v Poľsku komplikovaná.
Už vyše dva roky sa pozastavujem nad tým, čo sa v mojej rodnej krajine deje. Veľmi to prežívam. Možno by som si mala zakázať pozerať správy, lebo keď to do mňa nasiakne, cítim sa tými informáciami udupaná.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
