Keď varí žena: Nechcem molekulárnu gastronómiu ani sous-vide, prosím si segedín

Ak sa zubami-nechtami bránime inováciám, neraz si zbytočne hatíme cestu k novým životným zážitkom. Na druhej strane je istá miera konzervativizmu pochopiteľná: nemalá časť z nás sa jednoducho zmeny bojí. Možno je to zakódované aj evolučne, keď stabilita predstavovala pre našich predkov žiaduci, predvídateľný stav bez nebezpečných hrozieb.

To, ako pristupujeme k novinkám, sa veľmi zreteľne manifestuje na našej ochote podstupovať nové zážitky, medzi ktoré patria aj nové chute či receptúry.

Úprimne sa priznám, patrím medzi konzervatívnych stravníkov: dajte mi segedín alebo mamine fašírky a budem priasť blahom.

Keď mi začiatkom roka jeden šéfkuchár rozprával o technike sous-vide, ktorá už dávno nie je novinkou, nedokázala som skryť mierne znechutenie.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Keď varí žena: Pečený zemiak s maslom a soľou je jednoducho najviac Čítajte 

Pri tejto metóde sa vákuovo zabalená surovina dlho varí pri nízkej, presne stanovenej teplote. Predstava umelohmotného vrecka prevaľujúceho sa vo vode ma nenadchýna: mohli by ste ma stokrát ubezpečiť, že ten plast je zdravotne nezávadný.

Podobne rezervovane sa staviam aj k tiež už trochu prefláknutému trendu molekulárnej gastronómie. Po prečítaní vety „K úspešnej príprave molekulárneho pokrmu nevyhnutne patria takzvané textúry, teda práškové prísady, pomocou ktorých je možné vytvoriť napríklad penové či elastické jedlo“ si vravím, tak dík, dajte mi ten segedín.