Píše krimi romány: Mnohé detektívky sú takmer choro brutálne

Vytvorili ste dvoch výrazných hlavných hrdinov René Juházsa a Ninu Kramerovú. Koho máte radšej?

Asi René Juhász, je viac moje dieťa. Keď som začínala písať svoj prvý román Smrť prekliatych, mala som pomerne presnú predstavu o tom, ako má hrdina vyzerať.

Nechcela som, aby bol jednoznačne pozitívny, skôr naopak. Postupne som mu pridávala rôzne vlastnosti, takže mám pocit, že som si ho veľmi dobre vymodelovala.

Pri druhej knihe to už bol hotový človek. Napokon vznikla celkom svojrázna postava. Je hanblivý, samotársky, veľmi si neverí. Mnoho čitateliek, najmä starších, mi vraví, že v nich vzbudzuje materské city a potrebu chrániť ho.

A čo Nina Kramerová z knihy Správa od mŕtveho chlapca?

Nina nie je veľmi sympatická postava. Pre mňa osobne je to typ hrdinky ako pani Bovaryová či Anna Kareninová.

Sú to ženy, ktorých okolie sa môže búchať po hlave a pýtať sa, čo vlastne ešte v živote chcú, pretože majú všetko. No ony aj tak nie sú a nebudú spokojné.

Nina žije v zlatej klietke a nájde si vykúpenie v podobe sedemnásťročného milenca, ktorého zachraňuje, pomáha mu. Vďaka nemu sa cíti potrebná.

Tento príbeh lásky sa ale neskončí dobre z viacerých dôvodov.

Nina má manžela, jej mladučký milenec je drogovo závislý a najmä preto, že zomrel skôr, ako sa mohli zoznámiť. Táto záhada tvorí hlavnú zápletku knihy.

Okrem postáv zohráva vo vašich knihách dôležitú úlohu aj akýsi genius loci. Všetky sa odohrávajú na zvláštnych, trochu magických miestach. Vychádzali z reálneho základu?

Je to kombinácia reálnych inšpirácií s mojou fantáziou. Dedina Terovca, v ktorej sa odohráva Smrť prekliatych, neexistuje.

No na viacerých miestach v knihe spomínam historické reálie z dedín, ktoré naozaj existovali a existujú na Kysuciach a Hornom Považí.

V druhej knihe Svorka je hlavnou inšpiráciou miesta dnes žiaľ už vyhorený a chátrajúci, kaštieľ Kunerad.

A v Správe od mŕtveho chlapca sa Nina presťahuje do Canossy, ktorá je vymyslená, ale inšpirovala ma k nej stredoveká legenda o kráľovi, ktorý musel na znak pokánia vystúpiť po kolenách na hrad Canossa.

Aj v príbehu hrá pokánie dôležitú úlohu, preto som knihu nechala sa odohrávať v meste s týmto názvom.

Mnohé súčasné, najmä severské detektívky sú extrémne brutálne a často sa pohybujú na hranici toho, čo čitateľ znesie. Existuje nejaký limit, kam už by spisovateľ nemal zájsť?

Pri obzvlášť drastických knihách síce môže byť upozornenie, no v zásade je to všetko v rukách spisovateľa a jeho vydavateľa.

Vo všeobecnosti platí, že od čias Arthura Conana Doyla sa žáner naozaj posunul a dnes už by nikto nikoho nevraždil strychnínom, no je pravda, že mnohé detektívky sú takmer choro brutálne.

Ja sama ako čitateľka som už vzdala viaceré severské krimi práve preto, že mi násilie v nich prišlo vyslovene samoúčelné.

Ktoré napríklad?

Napríklad, keď vrah vkladal obetiam do hrtana hracie skrinky, ktoré hrajú staré uspávanky a podobné samoúčelné veci.

Odložila som aj knihy, kde boli znásilňované a týrané deti. O tom by som ja sama nedokázala písať. Každý ma svoje vlastné limity. Autor aj čitateľ.

Ako zvládate písať brutálne scény vy?