To, že má vyštudovanú jadrovú fyziku, vraj prekvapí úplne každého, pretože by to na ňu nikto nepovedal. Okrem toho však Nikoleta Vujisicová vyniká aj v iných oblastiach – píše knihu a dvakrát po sebe sa stala blogerkou roka. Na stránke Break The Rules píše vtipne a bez príkras o živote.
Pred časom tiež vytvorila projekt Neinstantná krása, ktorý pomáha dievčatám s poruchami príjmu potravy, stala sa ambasádorkou Dove pre kampaň o sebavedomí a navyše sama otvorene rozpráva o vlastnom boji s jedlom, ktorý ju trápil dlhých desať rokov. Mladá žena mala totiž v hlave dlho iba jediný cieľ – stať sa Miss Slovensko.
Blog ste založili pred piatimi rokmi, keď ste odišli študovať do Francúzska, aby ste ľahšie komunikovali svoje zážitky rodine a priateľom. Získali ste však množstvo fanúšikov a od jednoduchého denníka sa posunuli inam. Je to pocit zodpovednosti?
Určite áno. Predtým som písala viac o súkromí, prezrádzala som veľa, ale čím viac ľudí to začalo čítať, tým viac som začala písať pre nich. Stále je to o mojich zážitkoch, ale keď teraz plánujem, o čom napíšem, už premýšľam, čo ľudí bude baviť. Niektoré témy preto ani neotvorím.
Môže sa zdať, že stále veľa píšem o súkromí, ľudia si myslia, že o mne vedia veľa, že ma poznajú, lebo hovorím o svojom živote, ale snažím sa vyhýbať témam, ktoré sú pre mňa súkromné. Veď väčšina čitateľov ani netuší, koľko mám vlastne rokov.
Rozhodli ste sa však ponúknuť im svoj príbeh o boji s poruchou príjmu potravy a rozhodne ste si nebrali servítku pred ústa. Aký bol dôvod, že ste s tým išli do sveta?
Šéfka Miss Slovensko: Ľudia majú predsudky, akoby pekní nepotrebovali byť vzdelaní Čítajte Dôvodov bolo viac. Hlavný bol ten, že raz po cvičení som sedela s trénerom crossfitu, rozprávali sme sa a on si prezeral môj Instagram. Dostal sa na fotky z obdobia, v ktorom som riešila Miss Slovensko.
Mala som sotva 60 kíl, odvšadiaľ mi trčali kosti a vtedy som sa veľmi tešila, ako krásne vyzerám. On sa ma spýtal, prečo už nevyzerám ako predtým. Bol to prvý človek, ktorý ma upozornil na to, že vyzerám inak.
Samozrejme, že som o tom vedela, ale myslela som si, že iní si to nevšímajú. Behom troch až štyroch rokov som totiž mala každých pár mesiacov inú hmotnosť a tie rozdiely neboli v jednotkách, ale v desiatkach kilogramov.
Keď sa ma toto spýtal, začala som rozmýšľať, že si to možno všimli aj iní, no nikto mi to nepovedal. Tak som sa rozhodla, že by som o tom mohla napísať a vysvetliť ľuďom, čo sa vlastne stalo.
Ako to prebiehalo?
Spisovala som to asi mesiac do úplných detailov, všetko, čo sa stalo, čo som pôvodne neplánovala. Keď si to čítala moja mama, bola prekvapená a veľa vecí nevedela ani ona. Keď som ten článok vydala, spustila sa na mňa záplava stoviek správ od dievčat, ktoré trpia tým istým, čítala som ich ešte nasledujúce dva mesiace.
Boli to správy, kde mi hovorili, že trpia presne tým istým, nikdy to nikomu nepovedali, nevedia, čo majú robiť a že im môj príbeh pomohol. Uvedomila som si, že napísať o tom bolo dobré rozhodnutie. Zistila som tiež, že v tom nie som sama a tých dievčat je veľa, len o tom nikto nehovorí.
Nikoleta Vujisicová (zdroj: archív NV)Máte pocit, že sa za to hanbia alebo nevedia, komu by sa zdôverili?
Sú to oba problémy. Veľa ľudí sa hanbí a hlavne niekedy ani nevedia, že nejaký problém majú. Dievčatá to možno tušia, ale považujú ho za svoje osobné zlyhanie, nikto to neberie ako chorobu, pritom to choroba je.
Berú to ako dôsledok toho, že nemali silnú vôľu a na druhej strane sa to boja niekomu povedať. Alebo ani nechcú, pretože keď do toho dievča spadne, väčšinou je to preto, že chce byť krásne a chudé, ale keby o tom niekomu povedalo, znamenalo by to liečbu.
Veľa z nich sa liečiť nechce, pretože sa ešte nedostali tam, kam sa dostať chceli a liečba by znamenala, že musia pribrať a mať iný prístup k svojmu telu.
Ako prijala vaša rodina, keď ste zverejnili svoj príbeh?
Má sedemnásť, píše knihy a bojuje s anorexiou: Brodím sa z bahna, ale chcem pomáhať Čítajte Mamina to tušila, ale nikdy nevedela, že by to bol až taký problém a že som sa dostala až tak ďaleko. No vnímala to, pretože videla, ako mi váha kolísala – raz som mala 58 kíl a inokedy 85, takéto výkyvy si človek všimne.
Neskôr som začala robiť doktorát v New Yorku na urýchľovači, cestovala som teda do Ameriky. Po troch cestách som prišla za mamou a povedala som jej, že už ten doktorát nechcem robiť.
Nedala mi najavo, že vie prečo, ani sme sa o tom detailne nerozprávali, ale skutočný dôvod vedela a povedala mi ho až potom, keď som bola na psychiatrii a volala som jej.
Plakala mi vtedy do telefónu, povedala, že to tušila, ale nevedela, ako mi pomôcť. A ostatná rodina to možno ani stále nevie. Pre nich všetkých to bude prekvapenie, keď si o tom niekde prečítajú.
Kedy u vás došlo k vnútornej premene, že ste si povedali dosť a vyhľadali lekársku pomoc?
Bolo to pred dvomi rokmi na jar, keď sa u mňa záchvatové prejedanie dostalo do takého štádia, že som dva týždne ležala v posteli, celý deň som si hovorila, že nie, už to znova neurobím, ale večer som to spravila znova. Bolo to fakt strašné.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
