Zdravotná sestra: Byť rodičom predčasniatka môže byť ťažšie, než väčšina tuší

Aká je história vášho občianskeho združenia malíček? Kde to celé začalo?

Priviedla ma k tomu vlastná skúsenosť. Sama som zažila predčasný pôrod. Je to už 26 rokov.

Keď sa synovi začalo celkom dobre dariť, mohol sa zaradiť medzi ostatné deti a nastúpiť do škôlky, ja som nastúpila späť do práce.

Pracovala som ako zdravotná sestra práve na oddelení pre predčasne narodené deti.

S kolegyňami som však odvtedy už pracovala inak. Vedeli, čo som si zažila a môj vzťah k predčasne narodeným deťom a ich rodinám sa výrazne zmenil. Človek sa na veci pozerá inak, keď si to zažije na vlastnej koži.

Akým spôsobom?

Dovtedy to boli moji pacienti a ja som bola ich ošetrujúca sestra. Potom som sa začala na každé dieťa pozerať trochu ako na moje vlastné, rozumela som slovám, gestám rodičov.

Zoznámila som sa postupne s viacerými ľuďmi s podobným osudom a pomáhala som mamám, ktoré prichádzali na naše oddelenie.

Tak vznikali medzi nami priateľstvá a niektoré mamy žiadali, aby sme na Slovensku našu komunitu spojili do väčšieho združenia. Z rôznych strán prichádzali prosby, aby sme sa tejto téme venovali viac a celoplošne.

Občianske združenie vzniklo spojením úsilia viacerých ľudí. Zakladať sme ho začali v Bratislave, no pridružila sa k nám aj skupinka, ktorá existovala v Prešove.

Neboli to zdravotné sestry, ale jedna matka s kamarátkou, ktoré si tiež prežili predčasný pôrod a snažili sa radiť ďalším ženám v takejto situácii.

Chceli sme túto tému zastrešiť kompaktne na celom Slovensku. Myslím si, že to má vtedy väčšiu silu aj z hľadiska ucelenosti informácií.

Ako sa pamätáte na svoj predčasný pôrod? Aké myšlienky vám vtedy prebiehali hlavou?

Keď už tušíte, že je situácia nezvratná, zafixuje sa vám to na celý život. Pre človeka je to obrovský stres, ktorý si navždy bude pamätať.

Máte bábätko v brušku, potom sa zobudíte a nemáte ani bruško, a pri sebe ani bábätko.

Neviete, či dieťa prežije, čo s ním je a čo s ním bude. Nastupuje neistota, strach, úzkosť a veľakrát aj bezmocnosť a sebaobviňovanie, depresívna nálada, psychické vyčerpanie.

Ľubica Kaiserová z OZ malíček (6 fotografií)

Bojíte sa večer zaspávať a ráno vstávať. Bola to pre mňa životná lekcia. Aj preto OZ malíček pomáha ženám a rodinám po psychickej stránke a oveľa lepšie pomoc prijímajú, keď vedia, že aj my samé sme prešli dlhú cestu, kedy sme trávili dni, týždne a mesiace pri inkubátoroch, na nemocničných izbách, chodbách.

Sme tu na to, aby sme im dali vieru, nádej na dobrý koniec, rady informácie a skúsenosti.

A aký bol a je dnes váš syn?

Na začiatku mal veľmi ťažké obdobie, pretože bol na tú dobu extrémne nezrelý.

Dýchal pomocou prístroja, pridružili sa infekcie a rôzne iné zdravotné komplikácie. Na hojdačke medzi životom a smrťou bol veľmi dlho. Trávil v nemocnici štyri a pol mesiaca.

Domov odchádzal veľmi maličký, mal len 2,3 kg. Keď mal rok, bol na úrovni polročného bábätka, veľkosťou, ale aj psychicky a motoricky. Vývoj bol, samozrejme, pomalší.

Trvalo niekoľko rokov, kým rovesníkov dobehol. Dnes má 26 rokov, je samostatný, pracuje, jeho snom je byť dobrým kynológom. Je veľmi empatický mladý muž. Pomáha mi aj v rámci aktivít v OZ malíček.

Vizáž a styling: ByG Studio (zdroj: Alexandra Rymšinová)

Pre matky je predčasný pôrod veľmi nepríjemným zážitkom. Čo však zvyšok rodiny? Aj oni vyhľadávajú vašu pomoc?

Aktívne komunikujeme aj s otcami. Mnohokrát sú citlivejší a situáciu prežívajú horšie. Rovnako je to aj v prípade iných členov rodiny, napríklad starých mám.

Často nás sami kontaktujú, niekedy sú úzkostnejšie, chcú mať istotu, že ich vnúča bude v poriadku. Rodiny nás kontaktujú s množstvom otázok.

Majú pocit, že nemajú dosť informácií, pýtajú si rady, usmernenie, majú pocit, že svoje dieťa nepoznajú.

Pritom mnoho informácií vypúšťajú, pretože majú strach, sú v tak enormnom strese, že informácie o svojom bojovníkovi nedokážu spracovať. Pre matky, otcov aj zvyšok rodiny je predčasný pôrod niekedy traumou a ostávajú v našej komunite celé roky alebo ďalej pomáhajú ďalším predčasným rodičom.

Iní si už po čase dokážu poradiť sami a z tohto zážitku sa rýchlejšie pozviechajú. Vyhľadávajú pomoc väčšinou do prvého roka dieťaťa, no cez sociálne siete sú s nami aj niekoľko rokov.