Aký je život herca v súčasnosti? Je ťažké získať pracovnú príležitosť?
Príležitostí je menej a hercov viac, preto je to komplikovanejšie. Herectvo je pre mňa remeselná práca, ktorá si vyžaduje neustálu prax.
Čím viac človek hrá, tým je lepší, dokáže sa vyvíjať a rozvíjať svoje zručnosti. Je dôležité, aby bol aktívny a videný, rozširoval kontakty a skúsenosti.
Veľkú úlohu zohráva v živote herca aj šťastie. Mnohokrát dostane príležitosť aj vďaka tomu, že je v správnom čase na správnom mieste.
Martina Majerníková Koval
- spievala s jazzovým triom na zaoceánskych lodiach v Lodnej spoločnosti AIDA Cruises - Germany, kde strávila takmer päť rokov ako manažérka a interpretka,
- po návrate domov študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Divadelnej fakulte, Katedre divadelnej teórie a kritiky,
- má syna Nathaniela (5),
- účinkovala v seriáloch Búrlivé víno, Rodinné prípady, Deň za dňom či Atletiko Cvernofka,
- od roku 2016 je riaditeľkou najväčšieho a najstaršieho festivalu pre neprofesionálne divadlo Scénická žatva.
Čo vás ako herečku najviac priťahuje?
Čo najskôr by som sa opäť rada dostala pred kameru. Rada by som tiež študovala a zamerala sa v prvom rade na seba.
Je to pre mňa výzva do budúcnosti. Keď mám vystupovať na festivale a niečo na pódiu sama za seba povedať alebo robiť rozhovor, zrazu mám trému.
Herectvo milujem preto, lebo môžem byť iným človekom, postavou, ktorú sama tvorím a užívam si to. Páči sa mi aj divadlo, momentálne však veľmi túžim hrať pred kamerou.
Vyžaduje si to oveľa jemnejšie hranie a používanie mimiky. Vnímanie partnera, postavenie, uhly, v ktorých sa otáčam na kameru, na všetkom záleží, a to ma na tom priťahuje. A samozrejme, v tomto prípade ide o kolektívnu prácu, čo mi naozaj sedí.
Po konzervatóriu ste však odišli spievať na zaoceánske lode. Ako k tomu došlo?
Dostala som ponuku spievať s džezovým triom na mori. Chcela som si udržať nejaký štandard, kúpiť si po čase aj byt a osamostatniť sa.
Zároveň to bolo v období, kedy som bola vyčerpaná z neustáleho pobehovania medzi divadlom a štúdiom a toto bola ideálna príležitosť, ako spojiť príjemné s užitočným.
Vždy som rada spoznávala nové krajiny a ľudí a rada som žila v multikultúrnom prostredí. Boli to krásne roky.
Ako vyzerala práca na lodi?
Táňa Pauhofová: Pochopila som, že nemusím odpovedať na všetko ČítajteJe to plávajúce mesto s vyše 4000 ľuďmi na palube. Na takýchto lodiach býva obrovské divadlo, v niektorých aj klzisko. Hostí zabávali ľudia z celého sveta.
Z Ukrajiny sme mali akrobatov, pripravovali sa muzikálové produkcie a ja som patrila do džezového tria. Každý večer, okrem jedného, sme vystupovali. Vystúpenie trvalo dve až štyri hodiny.
Boli sme však posádkou, takže sme si plnili aj iné povinnosti a zúčastňovali sa na stretnutiach a školeniach. V čase teroristických útokov sme mali napríklad cvičenie na hľadanie bomby.
Mala som však aj možnosť chodiť veľmi často na pevninu a videla som množstvo zaujímavých miest. Najviac ma oslovil Omán a Perzský záliv bol pre mňa celkovo úžasným miestom.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť nastálo domov?
Prišla bežná situácia v živote, keď človeku začnú tikať biologické hodiny a uvedomovala som si, že mám priateľov všade na svete, a pritom nikde. Rovnako aj domov.
Chcela som sa zároveň posunúť ako herečka, študovať a usadiť sa. Síce ma lákalo more a vrátiť sa na Slovensko bolo veľmi ťažké rozhodnutie, ale myslím, že som urobila dobre, inak by sa mi nikdy nenarodil môj syn.
More je vašej náture blízke, váš otec pochádza z oblasti Jadranu. Aký máte k moru vzťah?
Vždy malo pre mňa obrovskú silu. Pri ňom sa najviac nabijem energiou.
Keď bol môj syn malý a ešte som študovala, mala som momenty, keď som bola úplne vyčerpaná. A tak sme sa zbalili a nachvíľu odcestovali vydýchnuť si k moru.
Určitá exotickosť zdedená z otcovej „juhoslovanskej“ krvi je na vás neprehliadnuteľná. Cítite, že sa vo vás prejavuje jeho temperament?
Veľmi sa naňho podobám a vtipné je, že mám syna s blond vlasmi a modrými očami a dlho mi nikto neveril, že je môj.