„Uvidíme, čo dokáže obyčajné anglické dievča bez dokladov a peňazí,“ povedala Dorothy Lawrenceová, keď sa rozhodla uskutočniť svoj plán.
Výrazné ženské krivky vyrovnala korzetom s vlnenými vypchávkami, dlhé hnedé vlasy si ostrihala nakrátko a pleť potrela agresívnym dezinfekčným prostriedkom tak, aby vyzerala ako s vyrážkami po holení.
Obliekla si požičanú uniformu a poprosila dvoch vojakov, ktorých vo svojej knihe neskôr nazvala khaki spojencami, aby ju naučili chodiť ako muž. V jej nových dokladoch stálo, že sa volá Denis Smith a patrí k prvému leicestershireskému regimentu. Takto vyzbrojená sa vybrala tam, kam nikto nechcel ísť. Do prvej línie bojov.
Znásilnená sirota, ktorá chcela písať
Z nemocníc vyhnala potkany, otvorila v nich okná a vyprala bielizeň Čítajte Písal sa rok 1915, ľudstvo sa zmietalo v prvej svetovej vojne a Dorothy Lawrenceová sa odvážila ísť na front ako vojnová korešpondentka.
Narodila sa v roku 1896 v Hendone, ktorý je dnes súčasťou Londýna. S najväčšou pravdepodobnosťou bola nemanželským dieťaťom a bola prijatá ako sirota anglikánskou cirkvou.
Tu ako mladé dievča zažila znásilnenie mužom, ktorého neskôr opísala ako „rešpektovaného člena cirkevného zboru“. Trauma ju sprevádzala po celý život.
V roku 1914 pôsobila ako nádejná novinárka, ktorá v časopise The Times vydala viacero úspešných článkov. Prostredie, v ktorom sa pohybovala, bolo takmer výhradne mužské, ženy o volebné právo ešte len bojovali a Dorothy nepochádzala z vplyvnej rodiny, ktorá by sa vedela postaviť za jej záujmy. Keď teda vyhlásila, že by chcela ísť do vojny a sledovať dianie na fronte ako reportérka, dočkala sa len urážok a výsmechu.
Spočiatku sa pokúšala dostať na front ako dobrovoľníčka, no jej žiadosť zamietli. Rozhodla sa teda nečakať a na vlastnú päsť vybavená bicyklom, jednou hnedou taškou a slabou francúzštinou nasadla na trajekt a vydala sa na vojnou zmietaný kontinent.
Ako sa z Dorothy stal Denis
Dorothy Lawrenceová ako vojak, 1915 (zdroj: Wikipedia Commons)Dorazila do francúzskeho mesta Albert, no jej plán pridať sa k bojovým jednotkám narazil na problémy. Keď ju neprijali medzi zdravotné sestry, skrátka nasadla na bicykel a išla čo najbližšie k bojom.
Pri tomto pokuse ju zadržala polícia a Dorothy nadobudla presvedčenie, že jedinou možnosťou, ako dosiahnuť svoj cieľ, je preobliecť sa za muža.
Náhoda chcela, aby spoznala inžiniera Tommyho Duma, ktorý patril k ženijným jednotkám, v tom čase nazývaných sapéry. Tomu sa odvaha dievčaťa zapáčila a pomohol jej. V prestrojení sa teda zapojila do prác na hĺbení a príprave zákopov a po večeroch pripravovala reportáž.
"Uniforma sapéra dala Dorothy určitú voľnosť, aby sa mohla pohybovať po fronte – raziči tunelov mali akési právo túlať sa. Nepodliehali rovnakým vojenským predpisom ako vojaci pechoty a často prichádzali a odchádzali bez toho, aby bol veliteľ pešieho pluku informovaný,“ vysvetľuje pre Daily Mail výhodu Dorothynho prestrojenia Rebecca Nashová, kurátorka Royal Engineers Museum.
Fyzicky náročná práca, nedostatok jedla a kontaminovaná voda napokon viedli k tomu, že Dorothy ochorela. Prijatie do vojenského lazaretu by viedlo k odhaleniu jej identity a následkom nielen pre ňu, ale aj pre jej spojencov. Dôvodne sa obávala, že po odhalení bude obvinená zo špionáže, a preto sa radšej dobrovoľne priznala.
Vieme, že nie ste špiónka
Josephine Bakerová: Z exotickej tanečnice sa stala špiónka a nesmrteľná hviezda Čítajte Spočiatku sa podozreniu, že je špiónka, nevyhla, no napriek tomu s ňou vojenské úrady zaobchádzali v rukavičkách.
„Čokoľvek urobila, je to dáma," poznamenal jeden z dôstojníkov, keď uvažovali nad tým, kam nezvyčajného väzňa umiestnia. Napokon sa rozhodli, že až do vyšetrenia prípadu bude „uväznená“ v kláštore.
Viac ako 25 dôstojníkov bolo poverených zistiť, ako sa jej podarilo preniknúť do armády. Napokon, pre armádu to znamenalo bezpečnostné riziko. Keď to dokázalo obyčajné dievča, dokáže to ktokoľvek. „Vieme, že nie ste špión. Snažíme sa zistiť, čo ste,“ opísala reakciu vojakov vo svojej knihe Sapérka Dorothy Lawrenceová, jediná anglická vojačka.
Dorothy napokon prepustili a transportovali do Anglicka. Musela však odovzdať všetky rukopisy, poznámky a náčrty reportáže a prisahať, že o svojom „výlete“ nebude písať do žiadnych novín.
Smutný koniec veľkého talentu
Na medicínu ju prijali zo žartu a liečiť mala len prostitútky, ona založila vlastnú nemocnicu Čítajte Knihu, v ktorej opisovala svoju cestu na front a skúsenosti z vojny vydala až v roku 1919.
Dobrodružný a investigatívny príbeh síce v čase vydania dobre prijali v Británii, Austrálii aj v Amerike, no vo svete, ktorý sa spamätával z vojny, jeho význam zanikol.
Až do roku 1925 bývala v rôznych podnájmoch, snažila sa pretĺkať rozličnými prácami, no jej správanie začalo byť nepredvídateľné. Dorothy žila sama, nemala rodinu, ktorá by sa o ňu postarala ani dostatok prostriedkov.
Jej duševné zdravie poznamenávali rôzne traumy z minulosti a prejavy neliečenej maniodepresie. Prijali ju preto do nemocnice pre duševne chorých.
Hoci sa v nemocnici pokúšala hovoriť o znásilnení, ako o kľúčovej udalosti svojho života, nestretla sa s adekvátnym pochopením a ani liečbou. Lekári na jej tvrdenie nazerali ako na výmysel, ktorý spolu s dobrodružnou povahou zapadal do ich obrazu manickej pacientky.
V nemocnici strávila takmer štyridsať rokov, až kým v roku 1964 nezomrela a nebola pochovaná do hrobu pre sociálne prípady. Jej život je skvelým príbehom a zaujímavou kapitolou v ženskej žurnalistike. Zároveň však aj príkladom toho, ako nedôvera v ženské schopnosti a práva zničili život talentovanej ženy.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
