Dizajnérka: Mnohé firmy, ktoré robia eko módu, nie sú poctivé

Náš rozhovor robíme tesne pred vaším odchodom do Talianska, kde vás čaká rezidenčný program. Čo na ňom budete robiť?

Budeme pracovať na novej kolekcii okuliarov a zároveň na novej kolekcii ekologických a kompostovateľných jednorazových riadov, ktoré by sme chceli predstaviť na londýnskom Design festivale.

Spolu s tímom vedcov z STU sa momentálne venujeme ešte ďalšej novinke. Pripravujeme predmety dennej spotreby ako kaviarenské šálky, poháre a misky, ktoré však nie sú úplne jednorazové. Vydržia niekoľko použití.

Niečo medzi jednorazovými pohármi a klasickými šálkami?

Presne tak. Pokúšame sa priniesť niečo, o čom sa sami rozhodnete, či to po prvom použití hodíte do kompostu, alebo znova použijete.

Materiál aj dizajn by mali vydržať dve až tri použitia vrátane umytia v umývačke riadu.

K tomuto sa snažíme vymyslieť aj nový koncept, ktorý v sebe bude spájať bioplast a kávový odpad z kaviarní.

Chcete teda vyrábať poháre na kávu zo zvyškov kávy?

Áno, kávová usadenina sa dá spájať s bioplastmi, čím by sa nám mohlo podariť nielen znížiť cenu plastu, ale aj dosiahnuť pekný vizuálny efekt.

Už toto leto by sme mali vyrobiť prvé prototypy a keď sa projekt ujme v skúšobných kaviarniach, môžeme ho začať vyrábať.

Ako vznikla spolupráca s profesorom Alexym zo Slovenskej technickej univerzity?

Ako dizajnérka som chcela pracovať s odbúrateľnými materiálmi a bola som organizátorkou projektu Kreatívne ráno, ktoré dnes môžu ľudia poznať ako Creative Mornings Bratislava. Na jedno Kreatívne ráno, ktoré sa realizovalo na festivale Pohoda, som pozvala na diskusiu profesora Alexyho.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Domov je miesto, kde sa množia hlúposti z umelej hmoty Čítajte 

Ten práve v tom čase ohlásil svoj objav, teda biologicky rozložiteľné plasty prvej generácie. Nečakali sme, že na vedca rozprávajúceho o biologicky rozložiteľných plastoch príde počas festivalového rána veľa ľudí. Napokon sme zaplnili stan a debatovali aj o tom, ako sa ekologické plasty presadia medzi ľudí a na trh.

Z jeho úst zaznela dôležitá myšlienka, že ak sa nezmení myslenie ľudí, ak ich sami nebudú chcieť používať a nevytvorí sa štruktúra, tak sa projekt buď nezrealizuje, alebo sa zrealizuje vtedy, keď už bude veľmi neskoro. To mi prišlo ako zaujímavá dizajnérska výzva.

Čo sa stalo potom?

Následne nás profesor Alexy pozval do laboratória STU, kde sme s partnerom a kolegom Mirom Králom začali študovať a podrobne spoznávať materiál. A pravdaže klásť veľa otázok. Ukázalo sa, že niektoré naše pokusy, ktoré vedcom pripadali na začiatku nezmyselné, nám pomohli posunúť sa vopred.

(zdroj: Archív SME, Jozef Jakubčo)

Prečo ste si napokon vybrali okuliare?

Pretože sme sa na nich vedeli naučiť takmer všetko o materiále a zistiť jeho limity. Okuliare sú náročné na ergonómiu, dajú sa vyrábať rôznymi spôsobmi, musia byť vhodné na styk s pokožkou, treba riešiť ich farebnosť.

Približne tri roky nám trvalo, kým sme si prešli všetkými technológie výroby ako vstrekovanie a 3D tlač a tým takmer úplne vychytali všetky muchy materiálu.

Premýšľali ste aj nad iným produktom ako sú okuliare?

Skúšali sme napríklad pršiplášte, no tam sme narazili na veľké limity. Tenká fólia sa robí najťažšie, na to prišli aj na STU.

Najväčší význam má totiž robiť obaloviny, teda sáčky, fólie, obaly, ktoré budú schopné samy sa rozložiť. Je to logické, pretože obaly schopné rozložiť sa sú pri súčasnom stave znečistenia planéty asi najviac potrebné. Paradoxné je, že tieto najobyčajnejšie pôsobiace produkty sú tie najkomplikovanejšie.

Čím je to spôsobené?