Veľmi živo si spomínam na prvé dni života môjho syna. Tak ako väčšina mám som trávila takmer všetok čas s dieťaťom na prsiach. A s mobilom v ruke.
Čítaním článkov som si krátila čas nekonečného dojčenia. Ak by ma vtedy niekto odfotil, bol by to moderný portrét Madony s dieťaťom. Len namiesto sakrálnej svätožiary by som okolo hlavy mala žiaru displeja a v očiach by sa mi namiesto môjho dieťaťa odrážal telefón.
Asi nebudem veľmi preháňať keď sa spýtam: Poznajú nás naše deti vlastne aj inak?

O pár rokov neskôr by som už nemusela tráviť nekonečné minúty s mobilom v ruke. No všetci dobre vieme, do akých pascí sa dennodenne chytáme.
Tá najbežnejšia vyzerá asi takto: Zvedavé dieťa sa vás spýta na niečo, čo je v tej chvíli pre neho otázkou života a smrti. Napríklad či mal Velociraptor tridsať alebo šesťdesiat zubov.
Keď mu po pravde odpoviete, že neviete, dieťa vás požiada, aby ste mu to pozreli v mobile. A presne vtedy strácate situáciu spod kontroly.