Mala som za sebou ťažký deň v práci. Taký ten, keď sa vám chce zaryčať od zlosti/únavy/bezmocnosti a namieste zaspať. Lenže moja kamarátka Alika ma pozvala k sebe – nie na večeru, ale len tak, bezdôvodne, pod zámienkou príjemného rozhovoru.
Prišla som, vyzula som sa, pohladkala Kubka a Alika mi už servírovala večeru. A mňa to jemne zmiatlo, lebo Ali je síce láskyplná hostiteľka – raz mi urobila ohromnú radosť obyčajným kváskovým chlebom, s gazdovským maslom a doma vypestovanou pažítkou –, ale jednoducho som neočakávala, že sama bude po náročnom dni variť.
Sotva som sa bezvládne posadila k stolu, Ali mi už niesla pariacu sa misku kelovej polievky, ktorú som ordinérne, s obrovskou chuťou vysŕkala v priebehu okamihu a – tuším som si ešte vypýtala dupľu. Povedzme si to na rovinu, koho už len očarí kelová polievka?
Nebola by som to ja, keby som nepátrala po recepte. A že som ho veru dostala v tejto podobe: „Bolo tam niekoľko celých strúčikov opraženého cesnaku, asi 2 centimetre zázvoru, na jemnúčko posekaného a rýchlo opraženého. A malá čajová lyžička pomletého koriandru – tiež trochu popraženého spolu s turmerikom. Na konci, keď už bola polievka hotová, pridala som ešte čerstvý pretlačený cesnak. A určite ešte aj majoránku, čierne korenie, trochu čerstvo nastrúhaného muškátového oriešku, nadrobno pokrájanú aromatickú klobásu a trochu sušeného práškového čili.“
Takže toto bola Alikina mágia, ktorá spôsobila, že z obyčajnej polievky sa stal zážitok. Možno to len priveľmi prežívam, ale pochádzam z rodiny, kde sa za dobrý základ polievky považuje maximálne tak rasca a sladká paprika, a tak viem náležite oceniť každého, kto to s koreninami vie.
Veľmi dobre si spomínam na svoj prvé, donebavolajúce zlyhanie, keď som sa pokúsila z tejto rodinnej tradície vymaniť. A síce som sa odhodlala svojej kamarátke pripraviť kura na rozmaríne, akurát som náramne neodhadla množstvo tejto prudko voňavej bylinky a odvtedy okolo nej chodím po špičkách.
Neznášam kari a čerstvý koriander - a podľa chuti a vône ledva rozoznám biele, čierne a nové korenie. Nikdy nebudem na Alikinom „niveau“ s radosťou a rozkošou kombinovať rozmanité korenia, no už som sa naučila, čo s čím ide, čo s čím ladí, čo sa má navzájom rado.
Dnes už viem, že lusková polievka a každý bešamel si pýtajú štipku muškátového oriešku. Že najlepšiu karfiolovú krémovú polievku uvarím s tymianom. A šošovicová polievka nikdy nebude svojstojná bez bobkového listu. Rovnako hrachová polievka sa nezaobíde bez majoránu. A čo by bola pravá česká kulajda bez kôpru alebo polievka z cukrového hrášku bez petržlenu? (Opovážte sa niekedy čo i len bajočko pozrieť na sušený. Nebude to ono.)
Ešte stále sa učím od Maďarov: tí napríklad milujú „tárkonyos borjúleves“, čo je polievka s teľacím mäsom a estragónom a ja by som si nikdy, naozaj nikdy netrúfla túto koreninu použiť na iný účel, taká je špecifická.
Na Veľký piatok som sa opäť ocitla u Aliky. Pripravila skvostné guacamole, ale v prvom rade mi ponúkla zemiaky pečené v šupke, ktorými ma v momente prinavrátila do detstva a keď sme si ich bohato natierali maslom a hojne solili, na chvíľku som sa nemohla zbaviť želania, aby som mala o tridsať rokov menej. Aby som sedela doma v Piešťanoch, v našom jedálenskom kúte, kde mi otec ukazoval, ako v zemiaku vyhĺbiť žliabok, aby maslo neutekalo do strán.
Čo sa týka korenia, možno som už prekročila tieň svojej mamy (hoci tá už tiež začala experimentovať s čili papričkami), ale pokiaľ ide o všetko ostatné, ctím tradície svojej rodiny a pečený zemiak s maslom a obyčajnou soľou je jednoducho najviac.
Nech žijú naše hlboké a nehybné spomienky.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
