Ako byť rodičom, s ktorým sa dieťa bude chcieť rozprávať

Vzácne vzájomné spojenie, ktoré potomok potrebuje cítiť, aby sa dokázal pred dospelými naplno otvoriť, vzniká skôr, než by si rodičia mohli myslieť. Začína sa formovať dávno predtým, než príde do puberty aj než nastúpi do školy. Komunikačné zručnosti sa totiž budujú už vo fáze dojčaťa.

Keď dieťa plače a rodič ho k sebe privinie a upokojuje, zároveň mu tým ukazuje, že je niekým, na koho sa môže spoľahnúť, vysvetľuje Julie Romanowski, odborníčka na výchovu pre kanadský dvojmesačník Today's Parent.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Prečítajte si tiež: Lektorka rodičovstva: Mnohí stále veria, že jedinou výchovnou metódou sú tresty Čítajte 

Dieťa však postupne rastie a rodič už nie je jediným dôverníkom. V jeho živote sa objavujú ako noví ľudia, tak aj nové skúsenosti a zážitky, pričom nie o všetkých je schopný a ochotný hovoriť. Priateľstvá, škola, prvé vzťahy, ale aj šikana, nízke sebavedomie a ďalšie oblasti vytvárajú pre dieťa znôšku nových pocitov.

Úlohou rodiča je pomôcť mu spracovať ich a aj preto je dôležité udržať si puto, ktoré dieťa povzbudí, aby sa vedelo otvoriť.

Ako (ne)reagovať v praxi

"Cítiť odcudzenie od svojho vlastného dieťaťa je bolestivé a má preň dôsledky. Výskumy naznačujú, že najdôležitejším predpokladom detskej emocionálnej a psychologickej stability je blízkosť vzťahu rodič-dieťa," hovorí detská psychoterapeutka Erin Leonardová.

Zároveň konštatuje, že rodičia odrádzajú svoje deti od otvorenia sa dvomi typmi reakcií. Prvou z nich je popieranie a negovanie ich pocitov a tou druhou je zamieňanie pochopenia a súcitu s empatiou.

Častou chybou v praxi je totiž okamžitá snaha rodiča zasiahnuť, ak sa jeho dieťa cíti zle. Primárny inštinkt ho núti povedať dieťaťu, ktoré sa sťažuje, že je smutné, nahnevané či ustarostené, aby sa takto necítilo. Nebuď smutný, nebuď nahnevaný a podobné reakcie však dieťaťu hovoria niečo iné - to, čo cítiš, nie je dobré, správne a vhodné.

Vyvolajú v ňom iba ďalší pocit ublíženia a navyše aj nepochopenia, prípadne zahanbenia za svoje emócie. V konečnom dôsledku tak so svojím problémom zostáva dieťa samo a začína si všímať, že keď sa rodičom otvorí, "vďaka" ich reakcii sa môže cítiť ešte horšie než predtým. Leonardová odporúča vyhnúť sa vetám ako: