Novinárka: Je nesmierne ťažké predstaviť si deti, ktoré umierali v koncentrákoch

Za štyri roky ste nahrali sto príbehov o Slovákoch, ktorí počas druhej svetovej vojny zachránili prenasledovaných Židov. Keďže je naša príloha venovaná ženám, stretli ste ženy, ktoré vás oslovili?

Nezabudnem nikdy na Kláru Hajtášovú. Stretli sme sa na jeseň 2014 a mala vyše 90 rokov. Vyrozprávala mi úžasný príbeh a keďže cez vojnu už bola vydatá, všetko v jej podaní bolo mimoriadne silné, lebo tú hroznú dobu prežila ako dospelá žena.

O necelé štyri mesiace nás opustila a ja som nesmierne vďačná, že som stihla jej príbeh zachytiť. Nezabudnem na sestry Hažerové. Žijú v Prešove a keď som od nich odchádzala, urobili mi praženicu so slaninou a na cestu zabalili ovocie. Videli sme sa prvýkrát a takto ma pohostili.

Nezabudnem na pani Denisu Nikodémovú, ktorá je vysokoškolská pedagogička. Zachránila sa ako dievčatko v Spišskej Novej Vsi v rodine pani Pellerovej. Videli sme sa len raz, keď som nahrávala jej príbeh a odchádzala som od nej s kyticou kvetov.

Žofia Haňovová z Bardejova s oduševnením rozprávala o svojom oteckovi, ktorý bol policajtom a pomáhal počas vojny, dokonca raz otvoril vagón a niektorí Židia mohli ujsť. Stretla som ju druhýkrát v januári tohto roka, keď boli ocenení ďalší Spravodliví medzi národmi, medzi nimi aj jej otecko.

Veľmi vrúcne sme sa zvítali. Ani neviem, ale mám pocit, že s tými, s ktorými som nahrávala príbeh ich rodiny, som navždy spojená putom priateľstva.

Pani Adamcová z Košíc, Lúčanská z Blatnice, Früehwaldová z Banskej Bystrice, Malárová zo Starej Turej, Halahiová z Hrončeka, Rafaelisová z Dolnej Ždane, Dérerová z Bratislavy. Menovať statočné ženy z Encyklopédie spravodlivých by som mohla hodiny.

Vizáž: Veronika Kučerová/Studio 22 Styling: ByG Studio (zdroj: Jana Liška)

Kedy a prečo ste sa rozhodli začať s vysielaním relácie Encyklopédia spravodlivých? Ako tento nápad vznikol?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Eva Umlauf: S rodinou sme prežili koncentrák Čítajte 

Relácia sa začala vysielať v marci 2014. Na jeseň 2013 som moderovala diskusnú reláciu o vzťahoch kresťanov a židov v súčasnosti.

Pri jej príprave som sa stretla napríklad aj s pánom Alexandrom Bachnárom, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Veľká časť jeho rodiny bola deportovaná do koncentračného tábora a v roku 1944 boli niektorí príbuzní zastrelení v Kremničke.

Počas vysielania sme volali pani Valovej do Kežmarku, ktorá rozpovedala príbeh svojej rodiny. Jej mamička bola tehotná, keď spolu s rodičmi ukrývali viacerých Židov v malom domčeku, pričom cez cestu sídlila nemecká posádka. Hovorila o odvahe starých rodičov a matky a o tom, aká je na nich hrdá.

V noci som potom nemohla spať. Predstavila som si tú ženu, ktorá čaká svoje prvé dieťatko uprostred neistých pomerov v čase vojny a dokáže sa vystaviť ešte väčšiemu nebezpečenstvu tým, že sa rozhodne pomôcť prenasledovaným ľuďom. Začala som premýšľať, koľko asi takýchto Slovákov bolo, ako sa k nim Židia dostali, kde ich ukryli, čo, ako a kedy im nosili jesť, ako sa starali o ich hygienu a ako to všetko prežívali.

Ráno som napísala námet a bola som odhodlaná, že tých ľudí nájdem. Možno sú v živote také chvíle, keď myšlienka príde ako dar z neba a chytí nás za srdce. Myslím, že toto bola taká chvíľa pre mňa.

Venovali ste sa téme židovstva či druhej svetovej vojny už aj predtým?

Nie, ale prinášala som príbehy ľudí. Veľmi ma zaujíma, ako žijeme, ako sa rozhodujeme a prečo, rada pátram po koreňoch života.

Vizáž: Veronika Kučerová/Studio 22, Styling: ByG Studio (zdroj: Jana Liška)

Čím oslovila téma vás osobne? A čím vás oslovuje dodnes?

Mám štyri deti a v tú noc, keď som nemohla spať, som si predstavila v tej situácii seba. Uvažovala som, ako by som sa zachovala ja.

Čo týchto statočných ľudí motivovalo, že otvorili dvere svojej domácnosti, aby pomohli pod hrozbou smrti iným ľuďom. Dodnes ma fascinuje, aký odvážny dokáže byť človek v hraničnej situácii.

Ako ste hľadali prvých respondentov?

Keď bola relácia prijatá do vysielania, netušila som, koľko príbehov nahrám. Prvé kontakty mi dali Peter Borza a pani Anna Nagyová, ktorá robila na túto tému výstavu.