Adriána Čahojová (32) sa v rámci svojej agentúry Soul For Show venuje PR (komunikácii s verejnosťou) v mene známych slovenských aj zahraničných osobností zo sveta hudby či filmu. Do jej portfólia patrí napríklad Celeste Buckingham, Emma Drobná, Mária Čírová, Majk Spirit, Lavagance a ďalší. Podporu robila aj filmom Masaryk, Tlmočník či festivalu Art Film Fest.
Ako by vyzerala kariéra známych osobností, keby neexistovali PR manažéri, šedé eminencie ich sveta?
Vyzerala by rovnako, ako pred rokmi, keď ešte umeleckí PR manažéri a agentúry neexistovali. Umelci by tvorili a svetom médií by sa pretĺkali sami, pretože inú možnosť by nemali. Prípadne všetka práca by bola iba na pleciach manažéra.
Bol by zároveň aj PR manažérom alebo publicistom, ako PR manažéra zvyknú volať na britskom a americkom trhu. Buď umelec sám alebo niekto z jeho tímu by s médiami a verejnosťou jednoducho komunikovať musel.
Lenže by mal aj inú prácu a povinnosti, a tým pádom by PR bolo iba na jednej z mnohých vedľajších koľají. Vďaka samostatným PR agentom a agentúram sa PR nedostáva na vedľajšiu koľaj a prikladá sa mu nemalá dôležitosť, čo je dobre, pretože má pre umelca naozaj veľký význam.
Vy ste začínali na podnet bubeníka Martina Valihoru, ktorého ste najprv manažovali a neskôr ste si založili vlastnú agentúru. Prečo vyhral PR svet a nie žurnalistika, ktorú ste študovali?
Adriána Čahojová (32)
Narodila sa v Trnave. Počas štúdia žurnalistiky v Bratislave pracovala pre denník Plus 1deň, týždenník Markíza, Slovenský rozhlas a portál Aktuality.sk.
Po ukončení štúdia založila umeleckú agentúru Soul For Show. Spolupracuje so Celeste Buckingham, Majkom Spiritom, Martinom Valihorom, Emmou Drobnou, Máriou Čírovou a ďalšími slovenskými i českými umelcami.
Je komunikačným partnerom českého vydavateľstva Supraphon na Slovensku a PR manažérkou slovenských a českých filmov ako napríklad Masaryk, Tlmočník, či Dôverný nepriateľ.
Ako študentka žurnalistiky som s Martinom robila rozhovor. Po tom, čo som vypla diktafón, som si všimla, že mu doslova nonstop vyzváňa telefón, tak som sa ho spýtala, či nepotrebuje niekoho, kto by mu pomáhal. Spontánne na mňa vykríkol: Hľadám manažéra, chceš to robiť? A ja, neskúsená študentka, som bez zaváhania súhlasila.
V skutočnosti sa, samozrejme, nedá povedať, že by som bola jeho manažérka, hoci sme to tak navonok často komunikovali. Martin mi dal šancu učiť sa po jeho boku - vypomáhala som mu na všetkých frontoch, bookovala som mu koncerty, pracovala som v jeho hudobnom klube v centre Bratislavy a keďže som študovala žurnalistiku, vo väčšine redakcií som mala spolužiakov, a tak som mu prirodzene začala robiť aj PR.
To bol okamih, keď som zistila, že na Slovensku je akútny nedostatok umeleckých PR agentúr a prvýkrát v živote som zistila, že ma niečo baví viac ako žurnalistika.
PR ma začalo vnútorne napĺňať viac. No dennodenne od rána do večera komunikujem s médiami, píšem tlačové správy a vďaka tomu tá novinárka vo mne žije ďalej. Asi by som teda nepovedala, že PR vyhralo nad žurnalistikou, ale skôr, že sa vo mne spojili a vytvorili akúsi špecifickú symbiózu.
Hneď na začiatku ste si vzali pod svoje krídla dnes veľké mená - Celeste Buckingham a Majka Spirita. Vkladali do vás dôveru, hoci ste ešte nemali za sebou to všetko, čo dnes?

Pri oboch to bola kombinácia pozitívnych referencií a spoločných kamarátov, vďaka ktorým sme si boli blízki od prvej chvíle. Raz mi zavolal producent Martin Šrámek a povedal, že má jednu mladú speváčku, práve vypadla zo SuperStar a potrebovala by servis, aký robím Martinovi Valihorovi. A tak sa začal písať náš spoločný príbeh so Celeste, ktorý píšeme dodnes. S ňou sme si toho prežili suverénne najviac.
S Majkom to bolo inak. Jeho mladší brat Tomáš bol môj spolužiak na žurnalistike. Vďaka nemu ma Majk začal registrovať. Potom prišiel jeho duet so Celeste I Was Wrong, ktorý som propagovala ešte ako Celestina PR manažérka. To bola naša prvá spolupráca s Majkom, a tak sme si navzájom sadli, že odvtedy si ma už začal najímať aj na PR svojich vlastných sólových projektov.
Je to možno paradox, ale namiesto toho, aby sme ako mladá umelecká PR agentúra štartovali s neznámymi začínajúcimi umelcami, našli si k nám cestu hneď na začiatku práve silní a veľmi úspešní umelci.
Asi sa to stalo preto, že boli už takí zaneprázdnení, že jednoducho cítili, že keď ich niekto bude zastupovať smerom k médiám, uľahčí im to život.
Čo to v praxi znamená mať vlastnú PR agentúru? Čo všetko je vaša zodpovednosť a koľko ľudí je s vami v tíme?
Znamená to vziať na svoje plecia za klienta komunikáciu ako takú. Našou úlohou je obremeniť umelcov od propagácie a komunikácie s médiami, aby mali viac času a energie na skladanie hudby, nahrávanie, koncerty a oddych. Momentálne tvorí môj tím päť stabilných spolupracovníkov.
Ako prebieha kontakt s novým klientom a ako sa začína práca s ním?
U nás začína vždy výlučne na dobrej referencii iného spokojného umelca, ktorý je už v našom portfóliu. Väčšinou teda príde k nám nový umelec s tým, že jeho kamarát, iný umelec mu odporučil naše PR na propagáciu nového singla, albumu či turné.
S každým klientom si vždy sadneme, pýtame sa ho veľa otázok týkajúcich sa jeho plánov do budúcna a jeho tvorby. Zaujíma nás, čo presne chce svojou tvorbou odkomunikovať a odovzdať ľuďom. Potom mu vypracujeme krátkodobú alebo dlhodobú komunikačnú stratégiu a tú aj realizujeme.
Je potrebné, aby klienti, ktorí za vami prichádzajú, mali jasnú predstavu o sebe a o tom, ako sa chcú prezentovať?
Ak majú aspoň približnú predstavu, je to fajn a pomôže nám to pri budovaní stratégie. Nie je to však podmienkou. Stalo sa už aj to, že klient nemal predstavu. Jednoducho len intuitívne tvoril a nič iné okrem hudby a textu akoby nevedel pomenovať.
V takom prípade s ním trávime veľa času, veľa sa ho pýtame, rozprávame sa o jeho tvorbe a spoločne brainstormujeme a prídeme na to. V podstate spolu s ním len pomenujeme to, čo vnútorne cíti. Posolstvo, ktoré by mal prostredníctvom svojho umenia odovzdať ďalej.
Obracajú sa na vás ľudia aj preto, že si myslia, že ich ľahko dostanete do médií a budú slávni? Predpokladám, že takto jednoducho to nefunguje.
Áno, nájdu sa aj takí.