Valeria Schulczová: Treba vedieť prijímať aj naozaj drsnú kritiku

Vyštudovali ste divadelnú réžiu a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení. Bolo odjakživa vaším snom pôsobiť v tejto oblasti?

Možno to bude znieť absurdne, ale keď som mala asi desať rokov, vyhlásila som, že budem operná režisérka. Ako dieťa som spievala v detskom zbore, spievali sme aj v Opere, klasiku ako napríklad Carmen, Toscu. Absolvovala som jedno celé skúšobné obdobie opery Šťastný princ v SND. A práve tento zážitok považujem za zlomový. A asi tam vznikol nápad, že budem režisérkou.

Aké boli vaše režisérske začiatky?

Ak nepočítam nejaké školské besiedky, keď som rada „režírovala“ svojich spolužiakov, tak naozajstný režisérsky debut som zažila v prvom ročníku na vysokej škole v Bielom divadle. Režírovala som Beckettovo Čakanie na Godota a do hlavných postáv som obsadila dievčatá. Napríklad spolužiačku Slávku Halčákovú. Dopadlo to celkom dobre, ale našťastie sa to hralo len raz.

Viackrát režírovali hru, ktorú ste si aj sama napísali alebo preložili z originálu. Vnímate to ako výhodu?

Určite! Mám rada, keď si môžem text sama preložiť, pretože sa s ním viem lepšie stotožniť. Človek sa dokáže lepšie vžiť do myslenia autora, do štruktúry textu. Takže režijná práca sa začína už pri preklade. A vlastné hry sú prostredníctvom réžie zhmotnením či dokončením príbehu. Obsah, ktorému dáte konkrétnu formu. Realizovaná téma a idea.

Divadelné hry ako Doktor Macbeth, Rodáci alebo Leni ste napísali spoločne s Romanom Olekšákom. Ako vznikla vaša spolupráca?

S Romanom sme sa spoznali ešte počas vysokej školy, ale ak mám byť úprimná, neboli sme si príliš sympatickí. Potom sme sa stretli pri tvorbe seriálu Odsúdené a povedali sme si, že skúsime spoločne písať aj hry.

Naše texty majú väčšinou klasickú štruktúru – dodržiavame jednotu deja, času a miesta. Sú výsledkom dialógu nielen v zmysle replík, ale aj v zmysle námetu. Prakticky to vyzerá tak, že jeden z nás príde s nápadom, ktorý potom dôsledne rozoberáme. Nevyhneme sa ani vzájomnej kritike.

Výbornou školou bolo písanie pre televízie. Tam vaše texty prejdú tvrdou kritikou, niekoľkými fázami pripomienok. Je to výborné cvičenie pre ego. Viete, najmä na začiatku, každý svoj text považujete za najlepší, vnímate ho ako svoje dieťa. Pri „kolektívnom“ písaní nemôžete byť samoľúby a urážlivý.

Musíte vedieť prijímať kritiku, ktorá môže byť aj naozaj drsná. Dôležitý je však celok. Ste súčasťou organizmu, ktorý vami sa začína a končí sa divákom.

Prezradíte, ako vznikajú divadelné inscenácie? Ponúknete divadlu hotový text alebo ho vytvárate podľa zadania?

Je to rôzne. Sú divadlá, ktoré zadajú len žáner, napríklad komédia. Alebo hľadajú tému. Snažím sa ponúknuť viaceré texty a čakám, či niektorý z nich bude pre divadlo zaujímavý. Inde vám dramaturgia ponúkne konkrétny titul. To je pri existujúcich hrách. Keď nás oslovujú ako autorov, prebieha to podobne. Niekedy majú divadlá veľmi presnú predstavu, niekedy je zadaním len jedna veta.

S Romanom Olekšákom, samozrejme, ponúkame aj vlastné témy. Napríklad Leni vznikla tak, že sme Slovenskému národnému divadlu ponúkli dramatizáciu známeho románu Hodiny. Nápad ich zaujal, bohužiaľ, na titul neboli voľné autorské práva. Tak prišla ponuka napísať hru „na telo“ Zdene Studenkovej.

V Modrom salóne chceli vytvoriť projekt hier napísaných pre konkrétnych hercov. Prišli sme asi s troma témami a nakoniec sme s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou vymysleli štvrtú a tou bola osoba Leni Riefenstahlovej, ktorá bola známa aj ako „Hitlerova režisérka“.

S Romanom sme potom hľadali spôsob, ako tému uchopiť – či sa budeme na Leni pozerať ako na úspešnú režisérku, ktorá bola možnou Hitlerovou milenkou a slúžila nacizmu, a poskladáme mozaiku z reálnych situácií z jej života. Nakoniec sme sa rozhodli pre talkshow. Napísali sme si storyline, čiže niečo ako dejovú osnovu, a potom sme začali písať situácie a dialógy.

Zvyčajne sa stretneme u mňa doma, pretože mám krásnu terasu a zimnú záhradu, a tu píšeme. Osobne rada píšem na zákazku, pre konkrétne divadlo, podľa konkrétneho zadania a pre konkrétnych hercov. Vtedy si viem text lepšie vizualizovať, počujem hlasy konkrétnych hercov.

Vizáž a styling: ByG Studio (zdroj: Petra Bošanská)

Je oblasť, ktorá vás láka? Na čom by ste chceli pracovať?

Mám rada klasiku, ktorú som však paradoxne nemala šancu režírovať, čo ma trošku mrzí. Takého Shakespeara alebo Čechova diváci poznajú, vedia, o čom je príbeh, a práve ja ako režisérka im môžem ponúknuť konkrétnu interpretáciu, nový výklad.