Moja cukrovková odysea trvá už 16 rokov. Zatiaľ sa môžem aktívne sťažovať iba na jedno – hoci milujem nosiť šaty, inzulínová pumpa, na ktorú som napojená 24 hodín denne, mi tento pôžitok často znepríjemňuje (Kam ju zastrčím? Nebude mi zvláštne tvarovať oblečenie? Nebude ju vidno?).
Ľudia, a to najmä ženy, ktoré sa na túto nekonečnú cestu ešte len vydávajú, však majú často veľa otázok. Prípadne ich rodiny. Raz sa ma s obavami pýtal otec trojročnej dcéry, ktorej zistili diabetes, ako bude žiť. Či bude môcť fungovať plnohodnotne, či bude môcť študovať a existovať v kolektíve. Musela som sa v duchu pousmiať.

Celé detstvo aj dospievanie som žila takmer rovnako, ako moji rovesníci, ba možno ešte bohatšie, ako oni, pretože som sa nenechala úplne spútať.
Študovala som, existovala som v mnohých kolektívoch, priatelila som sa, nadväzovala vzťahy. Učila som sa spoznávať, čo si k svojmu telu môžem dovoliť.
Áno, aj my diabetičky normálne fungujeme, žijeme, športujeme, chodíme na dovolenky, plávame v mori, vychutnávame si dobré jedlo, cestujeme, máme sex. Iste, nepoprieme určité prekážky, ktoré môžu nastať, keď sa dostatočne nesnažíme a nestaráme sa o seba. A preto v skratke zhrniem niekoľko zásadných vecí, ktoré by mala vedieť každá začínajúca diabetička a jej najbližšie okolie.