Mám zlé dieťa, chvalabohu

„A povedal si mamičke, aký si strašne zlý?“ vraví pani učiteľka môjmu synovi, ale vlastne najmä mne, počas toho, ako sa na syna snažím natiahnuť bundu a opustiť šatňu škôlky. Tieto slová sú nočnou morou pre každého rodiča. Je to tu. Mám „zlé“ dieťa.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Hovorili mi, že som tučná. A mnohé ženy si to hovoria stále Čítajte 

V čase, keď prvé dieťa zaberá len priestor matkinej maternice, si rodičia predstavujú kadečo.

Zvyčajne sú to idylické predstavy milého, rozvážneho stvorenia, ktoré si bude samo upratovať hračky na poličku, tíško si kresliť, pomáhať pri skladaní bielizne a vy s ním pekne ruka v ruke budete chodiť do galérie a každý víkend absolvujte ľahkú turistiku v Malých Karpatoch.

Priestor pre neposlušnosť vo vašich predstavách akosi vyhradený nie je.

Pomerne krátko po narodení však zistíte, že na toto ste možno myslieť mali. Stvorenie odmieta spať vtedy, kedy by malo, neje to, čo by malo, ale zásadne lezie tam, kam by nemalo. Na hlavu si bežne vyleje pol litra slnečnicového oleja, v galérii utečie a na ľahkej turistike odmieta spraviť tri kroky.