Emília Bezáková: Deti z domova túžia, aby ich mal niekto rád, často sa popália

Ste čerstvou riaditeľkou Centra pre obnovu rodiny, teda novo otvoreného útulku v Bratislave. Aké výzvy pred sebou máte?

Centrum sme síce dostavali a vysvätil ho arcibiskup, ale ešte nie je skolaudované a ani zaregistrované ako zariadenie sociálnych služieb. Takže to je pre mňa výzva na najbližšie dva mesiace. Začiatkom leta by sme chceli začať prijímať rodiny s deťmi, ktoré budú potrebovať pomoc.

Samozrejme, že začiatok bude najviac záťažový práve v nastavovaní všetkých pravidiel fungovania a dohadovaní sa s ľuďmi, čo je možno tak na rok práce. Potom už to pôjde. Výzvou bude aj to, aby to celé fungovalo a aby vzniklo niečo modelové, z čoho si ďalej niekto môže vziať príklad.

Čo presne centrum ponúkne?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Mariana Kováčová: Najťažšie pre dieťa je, keď sa násilia na ňom dopúšťajú rodičia Čítajte 

Centrum je zriadené pre rodiny s deťmi, teda pre mužov aj ženy, ktorí majú deti. Nebude poskytovať ubytovacie služby pre bezdetné osamelé fyzické osoby. Kapacita bude 15 až 19 ľudí a budú to ľudia, ktorí sa z nejakého dôvodu ocitli bez strechy nad hlavou.

Buď sú to nabalené problémy, krízové situácie alebo to je niečo prechodné a náhle. Faktom je, že dnes si ľudia myslia, že ich sa to netýka a im sa to nemôže stať, ale stačí, že idete na tri mesiace na PN, klesne vám príjem a rodina bývajúca v podnájme zrazu nie je schopná splácať.

Primárne bude centrum slúžiť ľuďom, ktorí sa ocitli bez strechy nad hlavou, ale nechceme riešiť iba toto. To, že sa tam ocitli, je niečím zapríčinené a my chceme riešiť dôvod. Možno im chýbajú sociálne zručnosti, alebo nemajú prácu, nevedia si nastaviť rozdelenie úloh v rodine. Tá práca s ľuďmi bude veľmi individuálna.

Ako bude podpora rodín vyzerať konkrétne?

Poskytneme sociálne, psychologické, právne aj iné odborné poradenstvo, či už u špeciálneho pedagóga, ktorý môže pomáhať vzdelávať deti, ale máme aj veľa externých pracovníkov. Vždy sa vytvorí plán sociálnej práce podľa individuálnej potreby daných ľudí.

Ako dlho môže rodina v centre zostať?

Tiež je to veľmi individuálne, ale na základe skúseností z ďalších našich centier v Dunajskej Lužnej, v Košiciach, v Prešove a vo Zvolene sme zistili, že maximálne tri roky.

Máme nastavené procesy tak, aby človek úplne nespohodlnel a išiel podľa toho, ako sa dohodneme.

Odhadujem, že by to mohol byť rok, kým sa dá dokopy. Netreba ľudí nechávať v úplnej neistote, ale zároveň ani v úplnom pohodlí. Ak to však bude odôvodnené, môžu zostať aj tri roky.

Vyjadrili ste sa, že v Bratislave takéto centrum chýbalo. Obracali sa na vás ľudia, ktorým by sa takáto pomoc zišla?

Robím v Úsmeve ako dar deväť rokov, pracujem s rodinami a je to obrovský problém. Najčastejší dôvod, prečo nás ľudia vyhľadali, bol ten, že mali problém s bývaním. Končil im nájom a hľadali nové bývanie. V Bratislave pod magistrátom fungujú dve sociálne ubytovne, a potom majú rodiny možnosť ísť bývať tak, ako všetci bežní ľudia do podnájmu.

Ubytovňa je aj na Vajnorskej, no pýtajú v nej peniaze, ktoré rodiny nie sú schopné splácať. Hoci to vyzerá tak, že v Bratislave je všetkým dobre, každý vie, že bývanie je drahé a obzvlášť pre ľudí, ktorí už majú deti. Povedzme si otvorene, že keď niekto prenajíma byt a zaklope mu rómska mamička s tromi deťmi, možno tie peniaze aj má, ale ľudia jej neprenajmú.

Boja sa tiež prenajímať byty rodinám s deťmi ako takým, pretože potom je problém, že keď nájom končí, málokto len tak rodinu vyhodí z nájmu. My máme víziu začať viac hovoriť o problematike bývania. Na východnom Slovensku skúšame modelové trojstupňové bývanie – aj za pomoci cirkvi a ďalších organizácií sa vybudovali byty, kam môžu prejsť ľudia, ktorí boli u nás v zariadení. Nie sú tam tak pod kontrolou, ale platia peniaze, ktoré ustoja.

Akým spôsobom to bude financované v Bratislave?

Ľudia si to budú aj platiť. Samozrejme, chceme to zaregistrovať ako zariadenie sociálnych služieb, takže niečo podporí aj BSK, ak nám to prejde, ale stále to nebude úplne dostatok. Vymýšľame finančný model, pretože je viacero možností.

Najviac sa prikláňame k tomu, že to bude tridsať percent z príjmu, lebo je štandardné, že tretina bežne ide na bývanie. Potom budeme žiadať sponzorov a partnerov o to, aby nám pomohli. V prvý rok nie sme napojení na žiadne financovanie.

Pomohla nám Svätomartinská zbierka, ktorú vyhlasuje arcibiskup, aj Katolícke hnutie žien Slovenska. A potom boli partnermi fyzické osoby, ktoré sa zbierali cez portál.

Emília Bezáková (zdroj: Gabriel Kuchta - SME)

Sú rodiny, ktorým nedokážete pomôcť?

Určite sú aj také. Ľudia musia chcieť. Vy sa môžete rozkrájať, ale keď človek raz spohodlnel a už sa mu nechce... Aj toto je ťažké na role sociálneho pracovníka – objaviť zdroje v klientovi. Veľakrát sa pozeráme na to, aké má slabé stránky, ale v rámci našej filozofie musíme hľadať jeho silné stránky a potreby.

Čo potrebuje, aby dokázal fungovať. Buď sa nám to podarí spolu s ním objaviť, alebo nie, aj to sa stáva a je to potom frustrujúce. No pri tejto práci som sa naučila, že niekedy sme veľmi nároční a chceli by sme, aby ten človek hneď niekde býval, ale on už urobil veľký pokrok, ktorý napríklad nevidíme.

Aj preto mojim kolegom hovorím, že na seba nemôžu byť takí prísni, keď sa im s klientom nedarí, ale musia sa sústrediť na pokrok, ktorý urobil.

Predstavme si situáciu, že nemáte v útulku plnú kapacitu. Čo by muselo byť dôvodom, aby ste človeka odmietli ubytovať?