Hovorili mi, že som tučná. A mnohé ženy si to hovoria stále

„O čom budeš mať stĺpček?“ pýta sa ma ráno kolegyňa Soňa. „O kráse,“ hovorím. „O tej mojej?“ chce vedieť s úsmevom.

Áno. Aj o tej. Veď jej je všade dosť, len to ľudia niekedy nevidia.

Dnes už nie je až také výnimočné mať skúsenosť so ženou, kamarátkou, ktorá sa notoricky sťažuje, že pribrala, a pritom váži aj s topánkami päťdesiat kíl. Prípadne s takou, ktorá po pochvale, ako skvele vyzerá, nepoďakuje, ale začne sa s vami hádať, že preháňate a určite to nie je pravda.

Najprv vždy prevraciam očami, lebo to celé nemá logiku. Veď sú pekné ako obrázok a štíhle ako modelky, a dokelu, o čo im zas ide, aby im niekto zvyšoval sebavedomie a presviedčal ich o opaku?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Nechajte naše vagíny na pokoji Čítajte 

Následne sa však zháčim a od podráždenia prechádzam do pocitu ľútosti. Je mi smutno aj za ne, lebo si len pýtajú niečo, čo im v detstve nikto nedával - pochvalu, kompliment, pocit hodnoty. A tak si ich hlava neskôr odmieta podať ruku s telom a ony sa prispôsobujú predstavám spoločnosti o tom, čo je krása. Alebo lamentujú, že sa prispôsobiť nedokážu.

Neverím, že je to len o pseudoideáloch, ktoré nám podsúvajú časopisy a filmy, všetky tie upravené herečky a speváčky, ktorým vytŕčajú kosti a vyzerajú jedna ako druhá. S tým všetkým sa dá bojovať, ak má človek tú správnu výbavu z detstva, a preto je toto môj malý-veľký apel na vás, matky a otcovia.

Tiež si spomínam na časy, keď som mala ako tínedžerka pár kíl navyše a nezaobišlo sa to bez občasných komentárov rodiny. Si tučná. Mala by si so sebou niečo robiť. Pozri sa, aký máš zadok a stehná a brucho a...