Keby sa tak dalo rozísť so štátom

Tak, február je už našťastie za nami.

Ak bola dôvera ľudí v náš štát už predtým oslabená, po jeho posledných ochromujúcich dňoch musela spadnúť na nové minimá. A nesvedčí to o ničom dobrom, pretože bez dôvery sa nedá existovať v žiadnom vzťahu, nielen v tom romantickom, ale ani vo vzťahu občan – štát. Aký by to potom malo zmysel?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dnes sa pomodlím za Istanbulský dohovor Čítajte 

Veď všetci chceme žiť v krajine, v ktorej sa budeme cítiť chránení. Pred násilím, vraždami, klamstvami aj hlúposťou.

Posledné februárové dni iba dokázali, že Slovensko a najmä jeho čelní predstavitelia ešte nie sú pripravení existovať vo svete pozitívneho pokroku, v takom, kde sa neohýba demokracia, kde sa slepo a obmedzene nezotrváva na "tradičných hodnotách", kde sa neobracajú kabáty, kde sa namiesto proti korupcii, vrahom a zlodejom nepochoduje proti snahe ochrániť ženy, mužov aj deti pred násilím.

Ktovie, čo si asi teraz myslia všetky obete domáceho násilia. Ktovie, čo si myslia rodiny všetkých investigatívnych novinárov. Zrejme by sa pre chýbajúcu dôveru najradšej rozišli so štátom.