Hlasová pedagogička Eva Žilineková: V hlase a v prejave je najdôležitejšia ľudskosť

Ste vyštudovanou herečkou. Aká bola vaša cesta od herectva k hlasovej pedagogičke?

Zdanlivo jednoduchá. Počas posledného ročníka štúdia herectva na súťaži v umeleckom prednese v Poděbradoch mi náš skvelý herec - pán profesor Viliam Záborský povedal, že „raz budem učiť“. Vtedy ma to dosť pobavilo.

Prednášal nám predmet teória javiskovej reči. O túto pedagogickú prácu som veľký záujem nemala, bola som presvedčená o tom, že slovom sa klame. Ak malo byť mojou ambíciou „učiť“, tak jedine pohyb, lebo ním - gestom, mimikou, posturikou, tancom - človek človeka neoklame. Navyše, inšpirovali ma moje znamenité profesorky – pani Mrázková, Lindtnerová a Pavlitová.

Ako elévka som ešte pred absolutóriom nastúpila do nitrianskeho, vtedy Krajového divadla, dnes DAB. Stretli sme sa a pán profesor opäť trval na tom, že musím učiť. Nebol mi celkom jasný dôvod, lebo som počas štúdií nebola extra „šprtom“. Po riadnom ukončení štúdia som dostala stály angažmán v Nitre. Vysvetľovala som mu, že mám 28 predstavení do mesiaca. On však tvrdil, že si to dokážem zariadiť tak, aby som napokon zvládla i pedagogickú prácu. A stalo sa.

Aké boli teda vaše začiatky?

Moji prví študenti boli o dva roky mladší odo mňa a zabezpečiť u nich disciplínu bolo takmer nemožné. Veľakrát mi bolo do plaču. Viedla má však úžasná žena - pani profesorka Alžbeta Cielová. Vysvetlila mi potrebné know-how. S ňou a s mojou profesorkou umeleckého prednesu Martou Mrlianovou som sa radila vo chvíľach každej mojej pochybnosti.

Vďaka nim som mohla vo svojej práci pokračovať ďalej. Rýchlo som sa od asistentky dostala k práci odbornej asistentky. Vtedy ma to začalo skutočne baviť. Napokon som v priebehu rokov absolvovala doktorát i docentúru a málo chýbalo, aby som pokračovala v akademickom postupovaní i ďalej.

Zrejme vám vo veľkej miere pomohlo aj herectvo, ktoré ste vyštudovali a aj ste sa mu istý čas venovali.

V mojej pomerne zložitej praxi som sa začala venovať reči tak, aby rečový prejav presne vychádzal z osobnosti daného človeka a potvrdzoval ju. Možno sloboda v herectve a množstvo postáv, ktoré som v Nitre i doma v Bratislave mohla odohrať, mi pomohli.

Vždy som však chcela študovať hereckú psychológiu, lenže v čase môjho štúdia tento odbor u nás nikde neprednášali. Škola s podobnou špecializáciou bola len v Bulharsku a tam ma rodičia pustiť nechceli. Najdôležitejšie a zároveň najťažšie je však rozumieť sebe samému.

Snažím sa porozumieť iným a verím, že je to na výsledkoch našej spolupráce aj vidieť. Moja mamička bola dlhé roky učiteľkou a hovorievala: „Povedz človeku, že je dokonalý a o tri dni sa ním stane.“ Pre každého z nás je potrebný pocit dôvery. Dávam ľuďom rady a je na nich, ako ich spracujú. Mám v uchu už stovky hlasov, s ktorými som pracovala a vnímam vývoj ich pôsobenia.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Vráťme sa o niekoľko rokov dozadu. Hlasy moderátorov museli byť hlboké, mikrofonické a s dokonalou slovenčinou. Do médií sa naozaj nedostal hocikto. Teraz sa tie nároky akosi zmenili. Prečo je to tak?

Som aj rada, že sa tieto nároky zmenili. Ťažko sa mi počúva, ak sú v podmienkach konkurzov nároky, že musíte mať mikrofonický hlas. Ale aký je to hlas? Pre mňa je v hlase, v jeho prejave, najdôležitejšia ľudskosť. Poslucháčovi i divákovi je jedno, či je mužský hlas v najvyššej forme tenoru, alebo ten ženský v najnižšej altovej polohe.

Pokiaľ v ňom nie je človečina, tak môže byť hoci aj mikrofonický, ale zbytočne. V minulosti boli iné podmienky, iná politika, iné témy, iné spravodajstvo. Príspevky boli dlhšie a často o ničom, prípadne len o tom istom zjazde tej istej strany. Vtedy „nekompetentní kompetentní“ zrejme chceli, aby aspoň hlas zaujal.

Ani žena, ani muž v médiách nemusia byť krásni, ale mali by byť ľudsky príťažliví. Mali by sprostredkúvať porozumenie, záujem o diváka či poslucháča, pre ktorého nakrúcajú alebo vysielajú. Stála a nezmeniteľná nevyhnutnosť je však v tom, že aj v súčasnosti potrebujeme počuť kultivovaný rečový prejav, v ktorom žiaden interpret nedevalvuje svoju rodnú reč.

Rukami vám prešlo veľa rozhlasových a televíznych moderátorov. Poznáte dokonale náš mediálny trh. Nemajú títo moderátori veľký problém s egom? Nechýba im potrebná dávka pokory?