Nefackajte predo mnou svoje deti, bude to bolieť aj vás

Stojím na vlakovom nástupišti. Niekde hlboko vnútri mám fóbiu z uviaznutia v dave, takže by som sa mase ľudí najradšej vyhla, ale nedá sa.

V takých momentoch sa teda nedobrovoľne mením na pozorovateľa. Chcem, ale neviem odtrhnúť zrak najmä od mamy s dvoma synmi, jeden má asi osem rokov, druhý je už zjavný pubertiak.

Počujem, že starší provokuje mladšieho, štuchá doňho a slovne ho podpichuje. Snažím sa nedívať, ale nejde to. Mladší sa bráni, nie je to len taká detská hra, je naozaj rozhorčený a podráždený.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ďakujem ti, chrípka, držíš nás pokope Čítajte 

Stojím a mlčím, veď som pozorovateľ. Mlčí aj matka. Až po chvíli skríkne na mladšieho syna, no ten sa ohradí, je jasné, že je v nepráve.

Cítim to aj zaňho, vrie v ňom pocit nespravodlivosti. Mám chuť niečo povedať, ale neurobím to, nechcem byť tou, ktorá chce o výchove poučovať cudzích ľudí.

Starší brat stále zapára. Mladší vrieska, obrannú agresiu mieša s plačom. Už vrieska aj matka. Letí facka. Mladšiemu. Prekvapí ho, zabolí a ja mám chuť niečo povedať, ale neurobím to.