Text pôvodne vyšiel v denníku Express, ktorý patrí pod The Washington Post.
Otázka: Stále som v kontakte s kolegami z bývalej práce a nedávno mi jeden z nich povedal, že moja bývalá šéfka o mne rozširuje odporné lži a klebety. Myslím si, že to robí preto, lebo má momentálne problémy v práci a chce sa mi pomstiť, pretože ja som získala prácu, po ktorej ona neskutočne túžila. Žeby to bol problém závisti? No aj bez ohľadu na to mi jej falošné obvinenia ublížili a zaujímalo by ma, či ju mám priamo konfrontovať alebo radšej hrať mŕtveho chrobáka.

Odpoveď: Nechceme hneď obviňovať posla zlých správ, ale bolo by fajn zistiť, či sa pokúsil do situácie nejako zasiahnuť. Zachytili ste informáciu, akým spôsobom sa o tých klamstvách vlastne dozvedel? Postavil sa im niekto, vrátane neho?
Je veľký rozdiel medzi tým, ak osamelý vlk vypustí zopár príbehov pred ľuďmi, ktorí dobre vedia, že sú to nezmysly a medzi vypočítavým a zákerným rozširovaním lží, ktorému napokon ľudia môžu uveriť.
Niekto taký pomstychtivý, závistlivý a dysfunkčný ako je vaša bývalá šéfka by nereagoval dobre na osobnú konfrontáciu s vami, obzvlášť, keď už tam priamo nepracujete a ona necíti, že by bolo v jej najlepšom záujem, aby s ohováraním prestala. Tu by mali prísť na scénu vaši kolegovia.
Môžu aspoň prispieť k tomu, aby nepomáhali vytvárať prostredie, v ktorom sa týmto lžiam darí, prípadne zájsť ešte ďalej a úplne ich stopnúť? Vyjadrite pred nimi sklamanie o správaní vašej šéfky spolu s vďačnosťou za to, čo môžu urobiť oni, aby tento príliv zastavili. A čo ešte môžete urobiť, je udržať si s nimi pevné putá aj naďalej.
- - -
Otázka: Som tridsiatnička a vyrastala som v rodine, ktorá spolu trávila veľa času. Moji rodičia chceli, aby sme my, ich tri dcéry, boli najlepšie kamarátky a vždy hovorili, že bude dôkazom ich dobrej výchovy, ak si ako dospelé budeme blízke. Moja sestra Sarah a sme naozaj blízke priateľky a sme osobnostne oveľa kompatibilnejšie než v prípade našej ďalšej sestry Jen. Tá s nami skrátka nie je na jednej vlne. Samozrejme, ľúbim ju, no aktívne by som sa nerozhodla tráviť s ňou čas aj mimo rodinných stretnutí.
Myslím, že je s tým tiež v pohode, má svoj vlastný život. No vždy, keď so Sarah plánujeme spoločné výlety alebo sa rozprávame o veciach, ktoré spolu robíme, mojich rodičov to raní. Mama nám hovorí, že by sme do našich aktivít mali zahrnúť aj Jen, akoby sme mali päť rokov. Otec nám zase pripomína, že rodina je všetko. Čo mám urobiť, aby som sa kvôli tomu necítila previnilo?

Odpoveď: Váš pocit viny sa zmenší v prvom rade vtedy, keď budete akceptovať, že nádeje a očakávania vašich rodičov patria iba im samotným a ako dospelá žena máte plné právo nesplniť ich, tak ako oni majú právo mať ich.
Žiť život podľa vlastných pravidiel a odpustiť si, ak klesnete v očiach vlastných rodičov, je bežnou ľudskou výzvou.
Vie Jen o tom, že sa vaši rodičia na tento problém fixujú? Aká je jej reakcia? Znie to tak, akoby to bolo voči nej blahosklonné a infantilizujúce. Keď svojim rodičom dáte trochu viac prejavov, po ktorých toľko túžia, keď ste všetci spolu (posvätíte spoločný čas, odložíte mobil, zapojíte sa do tradícií, ktoré majú radi a vyjadríte záujem o Jen, keď už sa tak často nevídate), možno to zmení ich terajšie nastavenie v duchu "Naše tri dcéry nie sú najlepšie priateľky, zlyhali sme!"
To, že máte Jen rada, môžete vyjadriť aj robením typicky sesterských vecí, ktoré nevyžadujú trávenie spoločného času - napríklad jej pošlite extra milú narodeninovú pohľadnicu a podobne. Mimo toho ide u vás už iba o dovolenie si žiť svoj život podľa vlastných pravidiel.
- - -
Andrea Bonior je klinická psychologička. Každý týždeň uverejňuje stĺpčeky v The Washington Post Express.