Čo si mala oblečené? V belgickom múzeu vystavujú šaty znásilnených žien

Mýtus, že provokatívne šaty, minisukne či veľké výstrihy sú zodpovedné za sexuálne zločiny, je v spoločnosti pomerne rozšírený. Na jeho nezmyselnosť má poukázať aj aktuálna výstava v Maritime Community Centre v hlavnom meste Belgicka, ktorá je spoločným projektom tamojšej mestskej časti Molenbeek a Kansaskej Univerzity v Spojených štátoch amerických.

Dostala názov „Je to moja vina?“, ktorý odkazuje na sebaspochybňovanie mnohých obetí sexuálneho násilia.

Tie si takéto otázky často kladú v súvislosti s reakciami okolia, ktoré ich núti spytovať vlastné rozhodnutia – ak by si vybrali iné oblečenie, mohli sa znásilneniu vyhnúť?

Bruselská výstava však dokazuje, že väčšina šiat, ktorú mali obete na sebe, patrí k „bežným“ a nevynikajú tým, že by nadmerne odhaľovali intímne časti tela alebo boli provokatívne. Nachádzajú sa medzi nimi napríklad tepláky, šaty či dokonca pyžamo.

Centru na pomoc obetiam CAW East Brabant ich prepožičali samotné obete.

Vystavujú aj detské tričko

Liesbenth Kennesová z CAW sa v rozhovore pre rádio VRT1 vyjadrila, že „To, čo si okamžite všimnete, je, že ide o úplne normálne kúsky oblečenia, ktoré by si obliekol hocikto. Máme tu dokonca aj detské tričko My Little Pony. Aj toto je krutá realita. Väčšina obetí znásilnenia si presne pamätá, čo mali oblečené, keď sa im to stalo.“

Upozorňuje aj na problematiku sekundárnej viktimizácie a obviňovania znásilnených, že si za útok môžu samy.

„Niektoré obete sa začnú pýtať, či boli nejakým spôsobom zodpovedné za to, čo sa im stalo, či bolo príčinou oblečenie alebo išlo o dôsledok toho, ako sa správali,“ vysvetlila Kennesová.

V spoločnosti, a to aj na Slovensku, sa však čoraz viac hovorí o mýtoch spojených so sexuálnym násilím.

Podľa kampane Zastavme násilie Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR k ním patrí aj „presvedčenie, ktoré namiesto trestného činu a jeho páchateľa odsudzuje obeť: 'Dobrým dievčatám sa to nestane, teda žena si o znásilnenie koledovala svojím oblečením a správaním.'

Tento mýtus útočí na reputáciu ženy, ktorá prežila násilie, a spochybňuje ju. Kampaň tiež zdôrazňuje, že za násilie je vždy zodpovedný iba páchateľ.