Myslím na ne často. Vlastne vždy keď kráčam okolo bratislavského Policajného riaditeľstva. Sivej budovy s dvomi hrôzostrašnými levmi na priečelí. Od istého času vidím v tejto budove len mučiareň.
Podobných príbehov sú stovky, tisíce. Päťdesiate roky minulého storočia ich boli plné. Paranoidný, zverský režim hľadal nepriateľov všade. V mojej pamäti sú zaseknuté dva, ktorých hrdinkami sú mladé ženy.
Prvou je Helena Kociánová. Keď si po ňu ŠtB prišla, mala 18 rokov. Do výkladu kníhkupectva, v ktorom pracovala, totiž vyložila knihy s názvom Ďaleko od Moskvy a Vo výšinách mrakodrapov. Neskôr navyše poradila známemu, ako vyhľadať prevádzača.

Na výsluchovú chatu ŠtB v Harmónii ju viezli so zaviazanými očami. V tom čase mala menštruáciu a príslušníci ju nútili robiť drepy. Keď bola celá od krvi, jeden z nich jej priniesol balíček vaty. Ponižujúce. No to najhoršie ju ešte len čakalo.