Mariana Kováčová: Najťažšie pre dieťa je, keď sa násilia na ňom dopúšťajú rodičia

Centrum Slniečko vás momentálne zamestnáva najviac. Ako vzniklo a prečo ste sa rozhodli ho založiť?

Posledné dva ročníky na vysokej škole, študovala som špeciálnu pedagogiku, som sa venovala téme detí s poruchami správania. Prešla som celým Slovenskom a navštívila každé jedno reedukačné zariadenie. Tam som sa dozvedela, že v týchto zariadeniach, ktoré boli prezývané českým výrazom „pasťáky“, boli zväčša deti týrané a sexuálne zneužívané.

A keďže boli iné, spoločnosť sa ich zbavila a zavrela ich do zamrežovaných starých budov, na okraji dedín a miest, často v nepodnetných starých rozpadávajúcich sa kaštieľoch. Ako som zisťovala stav v týchto zariadeniach, otvárali sa mi postupne oči a identifikovala som, v čom sú nedostatky v systéme ochrany a pomoci deťom. Bolo ich naozaj veľmi veľa.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Adriana Havašová: Týrané ženy sa k násilníkom vracajú, no nič s tým neurobíme Čítajte 

Predovšetkým chýbali odborníci, špecializované intervenčné programy, prevencia a preventívne programy, ale aj špecializované miesta, kam sa môžu deti obrátiť, ak potrebujú pomoc. Toto som napísala aj do diplomovej práce. Našťastie posledný ročník bol rokom revolúcie. Takže som si mohla dovoliť aj kritiku. Za mojich mladých čias sa kritika systému považovala za niečo, za čo mohol byť človek sankcionovaný a prenasledovaný. Uvedomila som si, že sa chcem podobnej činnosti venovať a robiť to inak.

Čo sa dialo ďalej?

Podarilo sa mi zohnať rodinný dom vďaka vtedajšiemu prednostovi Okresného úradu v Nitre. Dlhé roky sme ho rekonštruovali, pretože nespĺňal priestorovo náš zámer. Nebolo jednoduché hneď po revolúcii oslovovať darcov, sponzorov, dobrovoľníkov. Nerozumeli tomu, nechápali, že toto nerieši štát, ale „nejaká neziskovka“. Postupne si však uvedomovali potrebu podpory a pomáhali. Tehlami, pieskom, oknami, stavebným materiálom, jednoducho, ako mohli. S financiami pomohli aj Konto nádeje a Holandské spolupracujúce nadácie.

Koncom roka 1998 vzniklo prvé špecializované krízové centrum pre deti a matky s deťmi na Slovensku. Pomoc deťom, najmä tým, ktoré zažívali násilie, súvisela aj s pomocou matkám a celej rodine. V tomto určite platí, ak chceš pomôcť dieťaťu, pomôž jeho matke, ak chceš pomôcť matke, pomôž otcovi. Nie vždy to je však možné. Niekedy má násilie takú závažnú formu, že je dôležité obete od násilníka odstrihnúť a dostať do bezpečia.

Ako ste sa v minulosti dostávali k prípadom týrania a ako je to dnes?

Počas predchádzajúceho režimu nebolo možné hovoriť o téme násilia na deťoch. Tým totiž režim priznal, že niečo nie je v poriadku a to nebolo dovolené. Násilie na deťoch, týranie a sexuálne zneužívanie boli dlhodobo tabuizované. Na povrch sa dostali naozaj iba prípady, kde už nebolo možné mlčať a ktoré dopadli tragicky.

Spočiatku sme sa zameriavali na pomoc deťom a matkám, obetiam domáceho násilia, nakoľko deti, ktoré doma zažívajú násilie, sú tiež obeťami, neskôr sme zriadili aj špecializované zariadenie pre deti. Dnes k nám prichádzajú obete domáceho násilia prostredníctvom sociálnych oddelení, prípadne sa o nás dozvedia cez rôzne kampane, cez telefonické linky alebo priateľov, známych či zo skúseností niektorých bývalých obetí domáceho násilia.

Deti sa do nášho centra môžu dosať cez súdne rozhodnutie, alebo aj dohodou s rodičmi, opatrovníkmi. Centrum Slniečko je v systéme sociálnoprávnej ochrany detí, sociálne oddelenia v našom kraji vedia, že existujeme a aj ako konkrétne pomáhame. Dieťa sa môže obrátiť o pomoc, pokiaľ je na ňom páchané násilie, aj samo. Stalo sa nám, že sa dieťa v závažnej situácii objavilo pred bránou Centra. Poradenstvo v oblasti násilia poskytujeme ako ženám, tak aj mužom. Pre mužov však špecializované zariadenie neprevádzkujeme.

(zdroj: Jana Liška)

Aké deti k vám chodia? Vykazujú podobné vlastnosti, znaky?

Áno a je ich viac. Problém u dieťaťa možno spozorovať na základe fyzického vzhľadu, zmeny správania, či zmeny v oblasti dosahovania výsledkov v škole. Takéto deti môžu byť vychudnuté, majú poruchy príjmu potravy, často sa vyhýbajú rovesníkom, ale aj dospelým, majú strach ísť domov, čo len chvíľu meškať alebo naopak prejavujú sa poruchami správania, neakceptovaním ničoho a nikoho. Zmena v správaní je viditeľná.

Deti pri sexuálnom zneužívaní zakrývajú svoje telo, poškodzujú sa napríklad tým, že sa režú na často neviditeľných miestach. Mnohé nenávidia svoje telo. Obviňujú samy seba z chýb násilníka. Netreba sa však zamerať len na to, ako sa dieťa správa, ale aj prečo. Niekedy aj trojka či štvorka od učiteľky či učiteľa môže spôsobiť hroznú pohromu a spustiť násilie. Niekedy však násilník nepotrebuje žiadnu príčinu.

Nedávno som ukončila výskum v oblasti identifikácie špecifických znakov týraných detí v kresbe a aj tam sa ukázalo, že týrané deti v kresbách používajú rôzne znaky, ktoré môže indikovať, že sa s nimi niečo deje.

V akých rodinách sa násilie vyskytuje?