Zuzana Porubjaková: Štve ma, keď hranie niekto fláka

V roku 2018 ju diváci uvidia v novom seriáli aj filme, divadlo je jej druhý domov a z emócií je jej najbližší smútok.

V Astorke pôsobíte už piaty rok. Čím vás k sebe ťahá?

Volám ho svoj druhý domov. Je tam úžasný kolektív. Okrem toho, že mám svojich kolegov rada ľudsky, sú všetci fantastickí aj herecky. Sú to zároveň skvelé osobnosti a vnímam ich ako svoju druhú rodinu. Som v divadle naozaj šťastná.

Dajú sa v tomto druhu práce vytvárať aj reálne priateľstvá?

Ľudia sa vždy čudujú, či sa to dá, ale mne sa Astorka zdá niečím výnimočná. Možno je to tým, že náš kolektív nie je veľký. Je to intímnejšie. Muži a ženy majú šatne oddelené, ale inak sme stále nejakým spôsobom pokope.

A k tomu všetkému aktuálne skúšame hru Lásky jednej plavovlásky. Režíruje to zoskupenie Skutr. Je to dvojica Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský a v hre účinkuje celý súbor, až na dvoch kolegov. Takže zrazu sme na javisku všetci spolu. Je to vzácne a smiešne zároveň.

Vznikajú rôzne komické situácie, ale je to veľmi fajn. Vďaka kolektívu. Každý mi je niečím blízky. Prežili sme si toho spolu už veľa a mimoriadne mi prirástli k srdcu. Rada niekam patrím. Vyskúšala som si aj pôsobenie na voľnej nohe, ale v divadle sa cítim stabilnejšie.

Pred dvoma rokmi ste sa stali mamou. Ako dlho ste mali pracovnú pauzu?

Emka sa narodila v októbri, no ešte v júni som mala posledné predstavenie. Vyšlo to celkom fajn. V júni som v jednom predstavení hrala tehotnú. Potom som prvé predstavenie mala až koncom januára. Bolo to Zakázané uvoľnenie. Trvá len hodinu a desať minút, takže aj keď som dojčila, dalo sa to zvládnuť.

Dcérku som kŕmila pred predstavením a po ňom. Od jej pol roka som začala hrávať už častejšie, dve alebo tri predstavenia mesačne. Aj teraz sa snažím udržať si menší počet predstavení, aby som sa jej stihla venovať. Ale dá sa povedať, že som už opäť nabehla do pracovného tempa.

Zuzana Porubjaková (zdroj: Jana Liška)

Ako herečka nemáte materskú dovolenku. Nechýbalo vám to?

Je to zvláštne, lebo žena ide na materskú mesiac predtým, ako má rodiť. V divadle sa to však nedá úplne aplikovať, lebo nemôžem hrať ženu s bruškom tam, kde sa to podľa scenára vôbec nehodí.

Aj potom, ako sa herečka stane matkou, je to ťažké, pretože nikdy nevie, ako sa bude cítiť. Aké bude dieťa, ako bude materstvo zvládať.

Je ťažké odhadnúť, kedy človek opäť nastúpi do práce. Ale rovnaké je to aj pri iných povolaniach. V prípade herečky je iné akurát to, že do práce od dieťaťa odchádzame večer, zatiaľ čo iné matky prichádzajú domov. Ale vďaka pomoci priateľa a blízkych som mohla hrať a oni to, aj keď veľakrát s plačom, zvládli.

Bol návrat po pôrode do práce zložitý?

Áno. Cítila som sa zrazu inak ako človek. Hry som skúšala s určitým pocitom a so skúsenosťou matky som mala zvláštny nadhľad na vecou. Pripadalo mi veľmi smiešne, čo na javisku vlastne robím. Pôvodne som si myslela, že budem hlbšie preciťovať postavy, ale bolo to úplne naopak. Bolo mi to všetko zrazu jedno a nevedela som sa uvoľniť. Najmä, keď som mala bruško.

Aj keď to môže vyznieť smiešne, niektoré pocity som sa bála ako tehotná vypúšťať intenzívnejšie, lebo som nevedela, ako to ovplyvní bábätko. Zároveň som sa stále zamýšľala nad tým, čo to robíme. Zdalo sa mi smiešne, že sa hráme na nejaké vzťahy a emócie. Až po čase som zase prijala túto hru, divadelnú realitu. Na začiatku som nedokázala skĺbiť realitu so svojou prácou, no už som sa to naučila.

reklama