Pamätám si roky, keď som si pod stromčekom nachádzala doslova kopy oblečenia. Boli pekne naukladané vedľa seba a neboli iba dve či tri, nezriedka ich pod tým stromom trónilo aj viac.
Prehnané? Vždy to vyriešila magická veta – Ale prosím ťa, veď to obnosíš aspoň na doma!
Asi to máme v rodine. Napríklad mojim ženským príbuzným nepríde zvláštne, ak majú doma 35 nohavičiek, 15 podprseniek a okolo 40 párov ponožiek. Vraj – no a čo, to sa vždy zíde, nikdy nevieš!
Tento rok som si však povedala, že to zmením. Nielen u nich tým, že im priamo poviem, čo nechcem, lebo to nepotrebujem, ale v prvom rade u seba.
Pretože móda, to je špinavý priemysel. To nie je len pekné oblečenie, to nie sú len trendy a dobrý pocit.
Sú to aj ľudia na opačnom konci reťazca, ktorí to oblečenie vyrábajú v tragických podmienkach, aj toxický odpad v prostredí, pôde, vode, vzduchu, aj milióny ton textílií, ktoré stoja kdesi v skladoch a nikto ich už nikdy nevyužije, prípadne neskôr končia v spaľovniach.
O tom, že tento konzumno-výrobný systém je neudržateľný, sa dobre vie a aj sa o ňom hovorí. Lenže to je všetko.
Ľudia možno nepoznajú v plnom rozsahu význam tohto problému, ale určite aspoň vzdialene tušia, že móda môže byť problém. Zatlačia však túto informáciu niekam do úzadia.