Prečo ste si vybrali tento šport?
Narodila som sa do rodiny plnej chlapcov. Keď som bola malá, s kamarátmi z dediny sme hrávali futbal alebo hokej a to ma bavilo. Ako dieťa som chcela byť Mirom Šatanom či Raúlom Gonzalesom. Našťastie, moji rodičia nedopustili, aby som sa venovala hokeju.
Myslím, že to nie je šport pre dievčatá a bolo by to náročné aj z hľadiska dochádzania. Začala som preto hrať futbal, neskôr aj v Žiline za ženský tím. Keď som neskôr pre zdravotné problémy načas prestala, kamarátka ma hneď nalákala na florbal. Oproti futbalu sa mi koniec koncov zdá dievčenskejší. Je pre mňa zároveň dynamickejší a zábavnejší.
Je oň na Slovensku záujem?
Zo Slovenska som odišla pred deviatimi rokmi, takže to neviem presne posúdiť. No myslím, že záujem je. Ukázali to najmä posledné majstrovstvá sveta. Sledovanosť bola veľmi vysoká. Stúpa určite aj počet hráčov. V Česku je to veľmi populárny šport, televízie bežne vysielajú ligové zápasy, za nimi sme ešte pozadu.
Do českého tímu ste prišli ako prvá Slovenka. Ako sa na vás pozerali české hráčky?
Bolo to trochu ťažšie. Nikto nám príliš neveril. No teraz je v Čechách čoraz viac slovenských hráčok a robíme Slovensku dobré meno. Keď som tam pred rokmi nastupovala, Češky mali problém so slovenčinou. Preto som musela začať hovoriť po česky.
No už si zvykli a akceptujú nás. V Prahe sú dokonca radi, keď prídeme. Rozumejú tomu, že sme niečo obetovali, aby sme mohli prísť a sme určitou pomocou pre tím. Počula som však, že v iných tímoch vzniká rivalita a hráčky z Čiech vnímajú Slovenky skôr ako konkurenciu, preto sa občas objaví aj nevraživosť.
(zdroj: Petra Bošanská)Momentálne prebieha sezóna, no zároveň sa pripravujete na majstrovstvá sveta, ktoré sa odohrajú v Bratislave. Ako vyzerajú vaše prípravy?
Máme nového trénera a trénerky, zhodou okolností z môjho pražského tímu. Po posledných majstrovstvách sme vymenili celý realizačný tím. Zrazy máme na Slovensku aj v Česku. Snažíme sa absolvovať tréningové zápasy s medzinárodnými tímami aj s českými.
Zatiaľ však blízkosť majstrovstiev veľmi nevnímam. Je to možno aj tým, že som v Česku. Všímam si viac českú prípravu než našu. No teším sa. Premýšľam najmä nad praktickými vecami, čo treba ešte urobiť či dohodnúť.
Snažíte sa ako kapitánka reprezentačného tímu hráčky motivovať, povzbudiť, nasmerovať?
Asi by som to mala robiť viac. Snažím sa, no mám niekedy problém motivovať aj samu seba.
Nedávno ste vyhlásili, že s florbalom chcete po aktuálnej sezóne skončiť. Aj preto sa vám ťažšie hľadá motivácia?
To by som nepovedala. Chcem skončiť, no práve preto chcem do svojich výkonov dať všetko. Ak toto má byť moja posledná sezóna, chcela by som ju ukončiť naplno a potom sa pustiť do iných oblastí v živote. Z tejto strany mi motivácia nechýba. Je pravda, že florbalu obetujem veľa, ale bude to už len posledných šesť mesiacov.
Slovenské hráčky sa snažím motivovať a radiť im, aby sa snažili viac, aby si pridávali po tréningoch ďalšie aktivity, no je to ťažké. Na Slovensku totiž nie sú na takýto „luxus“ podmienky. Ľahko sa mi radí, keď som zvyknutá mať v Česku k dispozícii kondičného trénera 24 hodín denne, atletické zázemie, regeneračné zázemie a skvelé podmienky na to, o aký šport ide. Dievčatá na Slovensku často nemajú k dispozícii ani posilňovňu, ani trénera. Neviem, či je v mojich silách viac im pomôcť.
(zdroj: Petra Bošanská)Pred dvomi rokmi mal slovenský tím úspech na majstrovstvách sveta, no v médiách sa spomínali veľmi zlé podmienky na prípravu. S akými problémami ste zápasili?
Problémy vznikli už dávno predtým, bolo to skôr vygradovanie našej nespokojnosti. Ani v predošlých rokoch totiž neboli ideálne. Keď sme hrali v Dánsku, bývali sme v chate a kúrili sme si drevom, ktoré sme si vlastnoručne nazbierali. Spali sme v spacích vakoch na niečom ako police. No vtedy som to brala tak, že fungujeme v podmienkach, ktoré zodpovedajú našej pozícii vo svetovom rebríčku.
Boli to prvé majstrovstvá, na ktorých sme sa zúčastnili a prehrávali sme so Španielkami, ktoré sú absolútne neflorbalový národ. Vtedy sme si vážili, že sme tam vôbec mohli byť. Zväz aj realizačný tím bol spokojný s tým, že sme tieto podmienky prijali a akceptovali. Aj keď nám to prekážalo, nemohli sme sa sťažovať bez podania výkonov. Počas desiatich rokov sa podmienky posunuli. Aj my hráčky sme ukázali, že vieme konkurovať svetovým tímom a patríme do prvej osmičky.
Niektoré veci však ostali na pôvodnej nižšej úrovni. Je to možno spôsobené aj tým, že sme ich poslušne trpeli. No keďže sa naše výkony posunuli, už si uvedomujeme, že potrebujeme mať kvalitnú stravu, zázemie, ubytovanie, regeneráciu. Všetci sme cítili, že chceme viac. Boli sme psychicky a fyzicky vyčerpané a uvedomili sme si, že musíme nahlas povedať, čo nie je v poriadku.
A veci sa postupne menia. Už si nemusíme variť alebo po jedle umývať riady. Tréner s nami veci viac konzultuje a poskytuje nám priestor na regeneráciu, má na nás iné nároky. No myslieť si, že sa všetko zmení zo dňa na deň, je hlúposť. Zlepšuje sa to z roka na rok, od zápasu k zápasu.
Takže lepšie výkony znamenajú lepšie podmienky.
Áno, veľa ľudí pred dvomi rokmi nepochopilo, že sme sa nesťažovali bezdôvodne. Rozpočet je na prípravu aj samotnú účasť na majstrovstvách daný. No je potrebné, aby sa rozvrhol správne. Nejdeme na sústredenie do zahraničia alebo na výlet do Švédska, keď na to nemáme peniaze a investujeme ich do oblastí, ktoré sú potrebné. Verím, že na tohtoročných majstrovstvách budú podmienky iné.
Čo vás teda pri florbale drží?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
