Ako hovoriť s deťmi o smrti? Nevravte im, že dedko spí alebo odišiel na večnosť (archívny text)

O kadečom sa s deťmi rozpráva ľahšie ako o smrti. Rozhovory o sexe sú možno plné rozpakov, vysvetľovanie finančnej situácie nepríjemné a rovnako ťažké je hovoriť s deťmi o tom, prečo sa rodičia rozvádzajú.

Pri rozhovore o smrti však mnoho rodičov úplne stratí pôdu pod nohami. Vysvetľovať deťom, že naši blízki, my a napokon aj ony samy sú smrteľné, je jedna z najťažších úloh. Z viacerých dôvodov majú preto rodičia tendenciu tému smrti obchádzať, pomáhať si pri nej rozprávkami alebo polopravdami.

Smrti a umieraniu sa nevyhne nikto, a preto je dôležité hovoriť o nej s deťmi citlivo, no úprimne.

Smrť je vylúčená zo života

Deti, ktoré majú bližšie k prírode, majú lepšiu šancu pochopiť smrť ako súčasť života.

Životný cyklus rastlín, smrť zvierat aj premeny prírody pomáhajú malým deťom prirodzene pochopiť, že na konci každého života je smrť. Mestské deti majú v tomto smere istú nevýhodu.

Zomieranie je navyše takmer úplne vylúčené z verejného a rodinného života.

Liečba ťažko chorých, paliatívna starostlivosť aj umieranie sa zväčša odohráva mimo rodín, a tak deti prichádzajú do kontaktu so smrťou často až vtedy, keď sa bezprostredne dotkne niekoho z ich najbližšieho okruhu.

Smrť blízkeho je bolestivá vždy, no ak dieťa dovtedy nemalo možnosť úprimne sa o smrti rozprávať a premýšľať nad ňou, môže byť preň táto situácia ešte náročnejšia.

Hovoriť o smrti a umieraní sa však dá aj s celkom malými deťmi.

„Nebránila by som sa rozhovoru s dieťaťom o smrti, ak to vychádza z jeho potrieb a je to v danej chvíli prirodzené. Bola by som pravdivá, hovorila toľko, koľko sa dieťa zaujíma a jazykom, ktorému môže rozumieť,“ vyjadruje sa k téme Katarína Maťová z organizácie Plamienok, ktorá sa venuje strostlivosti pre nevyliečiteľne choré deti a smútkovej terapii pre deti a rodiny po strate.

Najcitlivejšou skupinou sú škôlkári

Na to, aby sme mohli s dieťaťom hovoriť o smrti prirodzene k jeho veku, je dôležité poznať isté vývojové stupne jeho vnímania.

Deti do dvoch rokov si smrť ešte neuvedomujú a vnímajú ju skôr ako odlúčenie. Ak sa však smrť vyskytne v rodine v čase, kedy dieťa ešte nie je kognitívne schopné pochopiť jej význam a dôsledky, neznamená to, že nevníma rodinné zmeny a smútok. Pre najmenšie deti tieto zmeny predstavujú zdroj úzkosti.