O tom, ako ma obťažovali muži a ako sa za to nehanbím

Premýšľala som nad tým niekoľko dní. Či sa púšťať do témy, ktorá už aj tak rezonuje v médiách natoľko, že na ňu po tom všetkom ľudia môžu reagovať otupene a bez záujmu. Sexuálne obťažovanie? To predsa tu na Slovensku málokedy berieme vážne.

K napísaniu ma však povzbudili dve veci - prvá bola, keď redaktor Gergor Martin Papucsek v rozhlasovom vysielaní položil v súvislosti so sexuálnym obťažovaním osudnú otázku: Prečo sa zaň takmer vždy hanbia obete a nie vinníci?

Iste, mnohí zrejme prevrátia očami a povedia si, ako tie ženské zase vyvádzajú, to už aby muži chodili s právnikmi po boku, keď sa chcú na nejakú usmiať alebo žmurknúť.

Ubezpečujem vás, že väčšina z nás má rozhodne iné záujmy než hnať mužov pred súd za nevinný kompliment. A napokon, aj tu prichádzame k spomínanej prekážke, že sa ženy hanbia. Vo väčšine prípadov tak radšej budú mlčať, pretože sa boja a cítia pokorené.

Tou druhou vecou, ktorá povzbudila moju chuť sa k tejto téme vyjadriť, bola moja vlastná skúsenosť s obťažovaním. Nanešťastie ich bolo počas môjho života niekoľko.

Ak opomeniem popiskovanie na ulici či oplzlé poznámky cudzích mužov, prvá nastala, keď som mala asi pätnásť.