Keď mal môj muž asi desať rokov, diskvalifikovali ho zo súťaže Putujeme za ľudovou piesňou. Nie preto, že by spieval falošne, potichu alebo škaredo. Učiteľka ho zastavila uprostred pesničky V hlbokej doline preto, lebo namiesto „horár na ňu mieri“ spieval „horár na Ďumbieri“. Bol presvedčený, že je to správne.
Dodnes tvrdí, že tá pesnička by s Ďumbierom mala väčší zmysel a že učiteľka ho nielenže nemala potupne stopnúť, ale po dospievaní zložiť poklonu jeho geografickým znalostiam. Pravdaže, súhlasím s ním.
Táto príhoda ma nesmierne dojíma. Sama totiž žijem s drobným handicapom, ktorý mi denno denne znepríjemňuje život. V mojom svete si písmená žijú vlastný život. Najmä tie, ktoré sú si trochu podobné. Napríklad N a M. Alebo D a B. Zabrať mi však dajú aj L spolu s T. Vymieňajú sa v slovách, miešajú si poradie alebo sa celkom bohapusto vytratia.