Dovoľme, nech je nám smutno

Sedím doma v obývačke a na opačnom konci telefónu mám tetu. Ubehlo len pár mesiacov od chvíle, čo mi zomrel otec a od chvíle, kedy ona prišla o brata. Rozprávame sa, spomíname, obe trochu posmrkávame. Na pár minút sa potom odmlčíme a z posmrkávania sa zmeníme na bezostyšne urevané ženy. Teta vraví, že by sme nemali, lebo sa tato tam hore bude hnevať. Ale ja viem, že nie a viem, že aj ona to vie. Mali by sme a robíme to.

Dnes, o štyri roky neskôr, je týchto momentov menej, ale stále prichádzajú. Celé veky sa hovorí o tom, že keď vám zomrie niekto blízky, prechádzate určitými fázami smútku a ich postupnosť platí pre každého. Omyl. Ukazuje sa, že to až taká pravda nie je, ale nemusia mi to vravieť vedci, postačí aj vlastná skúsenosť.

Iste – ubehnutý čas zmyje potrebu akútneho smútenia, ale zárez, ktorý vo vás urobí strata blízkeho, tam zostane navždy. Zatiaľ sa mi nedarí dokázať, že by sa ju dalo niekedy prekonať či preniesť sa cez ňu, asi sa s ňou len treba naučiť žiť. A to, ako to ľahko to pôjde, je priamo úmerné intenzite a veľkosti lásky k danému človeku.