Keď v marci roku 1887 slečna Anna Sullivanová prišla do rodiny Kellerových ako učiteľka ich dcéry, nič nenasvedčovalo tomu, že bude úspešná. Nová študentka takmer nekomunikovala a jej deštruktívne výbuchy zlosti terorizovali rodinu niekoľkokrát denne. Bola divoká, takmer nezvládnuteľná, viac zvieraťom ako človekom.
Všetko to pramenilo z kombinovaného postihnutia. Malá Helen totiž nevidela ani nepočula. O sedemnásť rokov neskôr si to isté dieťa prebralo univerzitný diplom. Podarilo sa jej to ako vôbec prvému človeku v histórii. V tom čase už mala na konte prvú zo svojich dvanástich kníh.
Zúrivá divoška uväznená v tme
Keď sa Helen Kellerová narodila do zabezpečenej americkej rodiny, bola zdravým a vitálnym dieťaťom. V necelých dvoch rokoch ju však zachvátili vysoké horúčky spôsobené šarlachom alebo meningitídou. Hoci chorobu prežila, stratila zrak aj sluch. Dievčatko zbavené zmyslov bolo telesne silné a pozoruhodným spôsobom sa u nej vyvíjala intuícia.
Jej duševný a kognitívny vývoj však pochopiteľne zaostával. Nevedela rozprávať, so svojím okolím komunikovala len prostredníctvom niekoľkých posunkov. Tešila sa prítomnosti zvierat a svojským spôsobom sa spriatelila aj s dcérou rodinnej kuchárky v rovnakom veku.
Zistila však, že ostatní sa dorozumievajú ústami a pokúšala sa o to isté. Keď sa jej to nedarilo, prepadávali ju záchvaty zúrivosti. V knihe Story of my life (1903) svoj vtedajší život opísala takto: „Nemala som ani vôľu ani intelekt. K predmetom som s približovala len akýmsi inštinktom slepého zvieratka.“
Helenina matka si v American Notes prečítala príbeh, v ktorom Charles Dickens opisoval svoje stretnutie Laurou Birdgmanovou - prvou osobou s rovnakým postihnutím ako Helen, ktorá sa naučila komunikovať pomocou prstovej abecedy a čítať Braillovho písmo.
Matka posmelená týmto inšpiratívnym príbehom požiadala o pomoc toho najpovolanejšieho - rodinného priateľa Alexandra Grahama Bella, ktorý sa v tom čase intenzívne venoval práci s nepočujúcimi. Bell rodinu nakontaktoval na Perkinsov inštitút pre nevidiacich, ktorý im vyslal svoju dvadsaťročnú absolventku Anne Sullivanovú.
Poloslepá sirota, ktorá priniesla zmysel všetkého
Mladá učiteľka si prežila neradostné detstvo a mladosť. Prvé dieťa chudobných írskych imigrantov sa v piatich rokoch infikovalo trachómom, ktorý spôsobuje extrémne bolestivé zápaly a puchnutia očí vedúce k vážnym poškodeniam zraku. Anna síce neoslepla úplne, no jej zrak bol výrazne obmedzený. Ako osemročnej jej zomrela matka. Otec sa ich s bratom zriekol a dal do sirotinca.
Brat zomrel len tri mesiace po ich príchode do domova. Opustené poloslepé dieťa absolvovalo niekoľko operácií, ktoré síce priniesli chvíľkovú úľavu, no napokon sa ukázali byť neúčinné. Keď ako 14-ročná prišla do Perkinsovho inštitútu, bola zanedbaná, negramotná a takmer rovnako divoká ako jej neskoršia študentka.
To, že sa medzi Helen a Annou vytvorilo extrémne silné puto, je asi pochopiteľné. Anna bola prvou osobou, ktorá v Helen vycítila potenciál a krvopotne sa ho snažila rozvíjať. To, že neskôr Helen získala univerzitný diplom a bola literárne aj politicky činná, je do veľkej miery zásluha Anny.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
