Ingrid Zámečníková: Spolupráca s Rúfusom bola viac než radostná

Jej talent rástol pod dohľadom mien ako Rudolf Fila či Albín Brunovský, ľuďom s umeleckým nadaním odporúča tvoriť za každých okolností.

(Zdroj: Petra Bošanská)

Po kom ste zdedili talent?

To neviem presne. Nepochádzam z umeleckej rodiny vyštudovaného výtvarníka. Aj v mojej maliarskej tvorbe pátram po genealógii vlastného rodu. Po tom nepoznanom, čo azda iba tušíme, čo si nesieme v génoch. Po známych aj neznámych predkoch, ktorí boli anonymní, nadaní umelci aj napriek ťažkým životným podmienkam. Moja maminka patrila medzi nich. Želané štúdium bolo vtedy v nedohľadne. Po otcovi je to hudba, on sa venoval folklóru.

Ale ako vidno, keď sa nemohla vaša mama sama umelecky rozvíjať, dopriala to aspoň svojej dcére, u ktorej videla nadanie.

Mama bola z môjho talentu nadšená a robila všetko pre to, aby som umelecky rástla. Ale, samozrejme, podporovali ma obaja rodičia. Nikdy mi nepovedali, maľovanie je síce fajn, ale urob si najskôr poriadnu školu, čo by ťa dokázala uživiť. Ich prvotný interes ešte podporila moja učiteľka na základnej škole, ktorá im povedala, že by bolo dobré moje nadanie rozvíjať.

Takže vás prihlásili na ľudovú školu umenia. Pamätáte si, čo vás v tom období najviac bavilo kresliť?

Maľovala som všeličo. Cez prázdniny som chodievala do Moravského Lieskového, odkiaľ pochádzala moja mama a tam ma najviac fascinovala príroda, lúky, obilné a makové polia aj so strašiakmi, okolitá krajina, staré stodoly, ľudová architektúra, umenie, odevy a tiež historické pamiatky a archeológia.

Potom vaše kroky smerovali na strednú školu umeleckého priemyslu, po jej skončení na vysokú školu výtvarného umenia. Vašim učiteľmi boli aj dvaja renomovaní profesori Rudolf Fila a Albín Brunovský. Čo všetko vám dalo štúdium pri týchto veľkých menách domácej, ale aj európskej výtvarnej scény?

Veľmi veľa. To sa ani nedá opísať. Boli to osobnosti, priateľskí a tiež prísni pedagógovia, mali sme pred nimi veľký rešpekt. Dokázali vytvoriť v tíme tvorivú atmosféru a správnu dávku súťaživosti medzi študentmi. Vedeli nájsť to špecifické v každom z nás, v čom sme vynikali a usilovali sa nás v tom posúvať dopredu. Profesor Fila nám do školy nosil svoje knihy o výtvarnom umení a to boli hodiny pútavých prednášok. Veľmi mu záležalo, aby sme umelecky i osobnostne rástli.

Na čo si osobitne spomínate v súvislosti s pánom Brunovským?

Na to, že sme boli nielen jeho študenti. Boli sme súčasťou jeho rodiny, my sme boli jeho deti. Navštevovali sme ho doma, veľa sme sa rozprávali. Bol to z môjho pohľadu naozaj neobyčajný vzťah pedagóga so svojimi študentmi, ktorého zmyslom bolo odovzdať nám maximum z jeho majstrovstva. Dával nám kus zo seba. Na jeho vlastnú tvorbu mu často zostávala noc... Myslím si, že nič také už dnes neexistuje.

Čo myslíte, prečo?

Asi sme sa začali všetci viac ponáhľať... Alebo že by to bol iba spomienkový optimizmus? Neviem.

Spomínali ste, ako vás všemožne podporovali rodičia pri vašom umeleckom štarte. Vraj vám mama dala postaviť aj ateliér. Je to pravda?

Áno, je. Ale naozaj nesmiem opomenúť otca, lebo mama bola vizionárka, vymyslela a dala veci do pohybu a on sa zasa spolupodieľal prakticky. Bolo to počas štúdií na vysokej škole, keď sa rozhodla postaviť mi vlastný ateliér. Svoje odhodlanie sa snažila aj naplniť. Pozemok poskytli moji starí rodičia v nádhernom prostredí v Moravskom Lieskovom.

Z jednej jeho strany je z diaľky nádherný výhľad na hrad Beckov a dookola ho lemuje veniec Bielych Karpát a Javoriny. Priestor ako stvorený na nerušenú tvorbu. Žiaľ, ateliér som nevyužívala naplno, keďže sa moje životné okolnosti vyvinuli inak. Ale ateliér tam stojí dodnes a rada tam chodievam aj so svojím synom.

Krátko po skončení vysokej školy ste odišli na niekoľko rokov do Grécka. S akým úmyslom? Hľadať inšpiráciu?

Išla som za svojím manželom Dimitrisom, ktorý bol Grék. Od detstva vyrastal na Morave. Nejaký čas sme bývali aj na Slovensku, ale keď sa nám narodil syn, usadili sme sa v Aténach.

Aký bol život v tejto slnečnej krajine?

Grécko a osobitne Atény sú plné histórie a balkánskej atmosféry. Na prechádzky so svojím malým synom som chodila po uličkách starej Agory a Akropoly, kde sme neďaleko bývali. Plná dojmov som sa vracala domov a ak bolo trochu času, maľovala som.

A potom, v Grécku sa v tom čase žilo, aspoň ja som to tak vnímala, akosi pomalšie a ak tam človek pobudol dlhšie, preniesol sa naňho aj životný štýl jeho obyvateľov, pohoda a akési zvoľnené tempo. Hoci na druhej strane je pravda, že ak je niekto zamestnaný a má starosti o živobytie, tak to nie je až taká pohodička. V každom prípade, mala som to tam veľmi rada.

Hovoríte v minulom čase, lebo po siedmich rokoch ste sa vrátili späť. Prečo?

Manžel tam vlastnil školu paraglidingu, kde bol zároveň učiteľom. Počas letu jedného z jeho žiakov prišlo k nejakej kolízii. Pri záchrannej akcii môj muž zahynul spolu s ním. Keďže som bola silno naviazaná na svoju rodinu na Slovensku, ťahalo ma to naspäť domov. Spoločne so synom som sa vrátila do Bratislavy.

Udržiavate s rodinou svojho nebohého manžela kontakty?

S rodinou v Grécku máme silné väzby. Syn tam bol prednedávnom na návšteve spojenej s poznávaním krajiny a jej histórie. Myslím si, že mentalitou sme si veľmi blízki a ak tam pobudnete dlhšie, začnete sa cítiť ako doma.

Váš syn má typické grécke meno. Volá sa Achilleas Sdoukos. Je to mladý, známy a úspešný umelecký sklár. V jeho prípade už netreba uvažovať o tom, po kom to dieťa asi má.

Zrejme nie (smiech). Napokon bol odmalička v prostredí farieb, výkresov, plátien... Ale to by, samozrejme, určite nestačilo na to, aby sa z neho stal výtvarník. Som síce jeho mama, ale musím uznať, pri svojom nadaní je najmä veľmi pracovitý. Talentovaný je však nielen v oblasti výtvarného umenia. Po svojom otcovi zdedil hudobné gény, takže hrá aj v kapele na gitare a venuje sa tiež športu.

Predpokladám, že tak ako vás rodičia neodhovárali od umeleckej dráhy, ani vy ste tak neurobili vo vzťahu k svojmu synovi.

To rozhodne nie. Je to ťažké remeslo, ktoré má svoje úskalia, ale ktoré nemá? Je pravda, že na rozdiel od niektorých, nazvem to tradičných zamestnaní, môžu umelci na pravidelný mesačný príjem niekedy zabudnúť, nie vždy sa im rovnako darí, občas príde aj skepsa, ale potom sa vyčasí a príde hrejivý pocit.

Umenie prináša ľuďom radosť, krásu a potešenie, otvára im ďalšie obzory... Tvorba dáva pocit slobody a v tom tkvie jej čaro. Ľudia, ktorí majú ten dar, by mali určite tvoriť – či už profesionálne, alebo amatérsky v akomkoľvek druhu umenia.

Vy máte so synom dokonca spoločný ateliér. Ovplyvňujete, inšpirujete sa navzájom v tvorbe?

Odpoviem jeho slovami, ktorý v jednom rozhovore povedal, že som bola jeho prvým vzorom, čo ma veľmi teší. Ale inak sa každý venujeme svojej oblasti. Môj syn je už samostatný umelec, ktorý vie, čo chce a to je najdôležitejšie. Má svoju predstavu o tom, ako má sklársky ateliér fungovať.

Z mnohých jeho sklenených plastík vidno, že ho pri tvorbe inšpirovala aj rodná krajina jeho otca. Napokon, za všetko hovoria aj ich názvy: Torzo antického stĺpa, Poseidonova misa, Grécky bojovník...

Áno, máte pravdu. Nedá sa to poprieť. Syn sám otvorene priznáva, že ho láka staroveká antika a mytológia a je preňho veľkým zdrojom inšpirácie. Je to určite neoddeliteľná súčasť jeho pôvodu.

Váš umelecký záber je široký. Popri maľbe, grafike, ilustrácii, tapisérii, sklenenej vitráži sa venujete aj ilustrovaniu kníh, za čo ste dostali viacero ocenení v súťaži o najkrajšiu knihu. Čo všetko si vyžaduje príprava na ilustrovanie knihy?

Je to krásna práca, ktorá má svoje špecifiká. Je najmä o dialógu autora textovej časti knihy a výtvarníka. Výsledné dielo musí byť kompaktné, text a ilustrácie musia ladiť a rovnako súznieť. Priznávam, potešila by ma možnosť dostať sa znova k zaujímavému textu a participovať na ňom ako ilustrátorka.

Jednou z kníh, ktorú ste ilustrovali, bola aj zbierka básní Milana Rúfusa Ecce homo. Ako sa vám s majstrom spolupracovalo?

Poéziu mám nadovšetko rada a Rúfusove básne osobitne. Bola to pre mňa veľká česť a spolupráca s ním bola viac než radostná.

Svoje diela ste vystavovali na desiatkach výstav nielen na Slovensku, ale aj vo Francúzsku, Taliansku, Grécku, Chorvátsku. Ako ľudia v zahraničí prijímajú naše výtvarné umenie?

Myslím si, že veľmi pozitívne. Moje skúsenosti sú iba dobré. Na mnohých výstavách panuje veľmi povzbudivá a prajná atmosféra.

Čím si zvyknete vyvetrať hlavu, aby ste si, obrazne povedané, oddýchli od plátna?

Spomínala som ateliér, ktorý je pamiatkou po mojich rodičoch. Stále stojí, vyžaduje si však už úpravy. Takže tam chodím a venujem sa takej obyčajnej fyzickej robote. Zbieram slivky - belice, ktorým sa v tejto oblasti mimoriadne darí, pečiem z nich koláče alebo ich zamrazujem na neskoršie použitie.

Pestujem bylinky, rýpem sa v zemi, ale tiež sa snažím naberať fyzickú kondíciu túrami po krajine alebo prechádzkami do nádhernej okolitej prírody. Vraciam sa odtiaľ plná energie, hlavu mám čistú a môžem sa znova postaviť k plátnu. A čo ma mimoriadne teší je to, že tam rád chodieva aj môj syn Achilleas.

Vizáž a styling: ByG Studio

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska
  2. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  3. Legendárna Transsibírska magistrála
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  5. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  6. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  7. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  8. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  10. Top First moment dovolenky na leto 2018
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 12 014
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 8 791
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 5 222
  4. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 4 719
  5. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 2 514
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 1 873
  7. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 812
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 663
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 607
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť 1 027

Téma: Ženské osobnosti


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch: prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme – ako súdruhovia z NDR – urobili chybu.

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.

Neprehliadnite tiež

Mariana Kováčová: Najťažšie pre dieťa je, keď sa násilia na ňom dopúšťajú rodičia

Zakladateľka Centra Slniečko nám porozprávala o najakútnejších problémoch detského sveta.

Tri lyžiarske rakúske destinácie: Tu zažijete viac ako lyžovačku

V rakúskych lyžiarskych strediskách na vás okrem skvelých zjazdoviek čaká aj viacero noviniek.

Mariah Carey: Prečo je speváčka považovaná za kráľovnú Vianoc?

Jej žezlo nikto nedokáže prevziať, hoci mnohí by chceli.

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

Prečítajte si rozhovor s Marianou Kováčovou, ktorá sa venuje problematike týrania detí.

Biblia módy oslavuje výročie. Časopis Vogue má 125 rokov

V decembri 1892 vyšlo prvé číslo magazínu, ktorý je vo svete módy ikonou.