Revízna lekárka Beata Havelková: Profesionálne rozhodnutie nemôže byť o emóciách

Ako niekdajšia internistka medicíne zostala verná a ako revízna lekárka v súčasnosti „stráži“ peniaze určené na verejné zdravotné poistenie. Možno si poviete: nevďačné poslanie... Ona však tvrdí, že revízne lekárstvo je o profesionalite a emócie musia ísť bokom.

V minulosti ste boli lekárkou internistkou. Prečo ste zanechali prax a začali pracovať ako revízna lekárka?

Z jednoduchého dôvodu. Mala som pocit, že rodina ma potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Jedno z mojich dvoch detí nastupovalo do školy a malo poruchy učenia. Manžel pracoval ako manažér a obidve naše babičky boli onkologické pacientky. Musela som sa rozhodnúť. Cítila som, že v tejto situácii nemá zmysel robiť kompromisy.

Najmä, ak ste človek, ktorý nevie robiť veci len na 50 %. Ako internista v nemocnici nikdy neviete, kedy vás vaši pacienti budú potrebovať a, priznám sa, vidina, že sa o moje malé deti budú starať tety, sesternice, či opatrovateľky, sa mi ani trochu nepáčila. Tak som sa rozhodla zmeniť zamestnanie. Práca revíznej lekárky bola príležitosťou naďalej sa venovať medicíne, ktorej som chcela zostať verná.

Je to už desať rokov a ja som tento krok nikdy neoľutovala. Mám dve skvelé deti, o obe babky sme sa postarali a ja som našla priestor na svoju realizáciu, aj keď začiatok bol ťažký a vôbec som nevedela, do čoho idem. Dnes mám dokonca často pocit, že pacientom môžem dať oveľa viac, aj keď z iného uhla pohľadu. Bdiem nad tým, aby mali správne poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

Ocitli ste sa na druhej strane barikády. Aké sú potom reakcie vašich bývalých kolegov lekárov?

Niektorí boli prekvapení, iní ma ako matku chápali. Dostali sa ku mne aj poznámky, že revízneho lekára robí človek na sklonku kariéry a nie v strede. Pre mňa je však podstatné, že mnohí vo mne našli partnera, s ktorým môžu komunikovať o inovatívnych metódach, o spôsobe liečby a hľadaní správneho riešenia pre pacienta.

V čom spočíva vaša práca?

Hlavnou úlohou revízneho lekára je kontrolovať, či zdravotná starostlivosť, ktorú zdravotná poisťovňa zaplatila, bola pacientovi poskytnutá správne, teda v zmysle zákona a ostatných predpisov.

V spolupráci s lekármi hľadáme pre pacienta to najlepšie riešenie, konzultujeme a zavádzame nové diagnostické a liečebné metódy a postupy, ktoré sú často novinkami aj vo svete. Zvyčajne sme prvou zdravotnou poisťovňou na Slovensku, ktorá schvaľuje svojim poistencom inovatívnu liečbu. Vďaka tomu môžeme povedať, že v prípade potreby vieme zabezpečiť našim poistencom liečbu na úrovni najnovších medicínskych poznatkov.

Samozrejme, že aj tu musia platiť isté pravidlá. Súčasná medicína nie je založená na pokuse a omyle, ale na dôkazoch. Verejné zdroje sú obmedzené na Slovensku aj v zahraničí, kvôli tomu sa stanovujú racionálne pravidlá a dôvody, prečo a kedy niečo uhradiť.

Onkologické ochorenia sa vás bytostne týkali. Do akej miery môžete zapájať do svojej práce emócie?

Za tie roky som si v práci vytvorila profesionálny prístup k veciam, pretože si myslím, že emócie do práce nemôžu patriť. Ovplyvňujú totiž pravidlá a potom nie je možné kontrolovať ich dodržiavanie. Emócie teda z tohto pohľadu nemajú zásadný vplyv na rozhodovanie, aj keď sa nedá povedať, že ich nepoužívam. Sú súčasťou každého človeka rovnako ako napríklad logické myslenie. Profesionálne rozhodnutie však nemôže byť o emóciách.

A potom nastávajú situácie, keď sa niečo neschváli a poistenci vás zasypú negatívnymi reakciami. Naučili ste sa to filtrovať?

Takéto emócie prichádzajú väčšinou od pacientov alebo ich príbuzných. Ľudsky im rozumieme a snažíme sa s nimi komunikovať, vysvetľovať. Nie vždy je to jednoduché, ale aj o tom je naša práca. Mám skúsenosť spred pár rokov, keď nám volala dcéra nášho poistenca, ktorý čakal na finančne náročnú liečbu.

Snažili sme sa jej vysvetliť, že na liečbe jej otca v žiadnom prípade nechceme šetriť, ale že pri tomto type liečby je dôležitá postupnosť. Existuje niekoľko línií liečby a je dôležité začať tou prvou, aby mal pacient možnosť prejsť všetkými líniami. Ak začne tou poslednou a liečba nezaberie, lekár už zvyčajne nemá veľa možností. Komunikujeme aj s ošetrujúcim lekárom, s ktorým sa snažíme nájsť riešenie.

Sú to také pomyselné spojené nádoby. Na jednej strane vás teší, ak pacientovi schválite inovatívnu liečbu, ktorá ho vráti do života – a tých prípadov je čoraz viac. Na druhej strane vnímate, že sú aj pacienti, ktorým liečba napriek maximálnemu úsiliu neprinesie želaný efekt. Zvlášť pri deťoch je to veľmi smutné aj pre nás.

(zdroj: Jana Liška)

Poisťovne a revízni lekári majú skôr negatívny imidž. Prečo je to tak?

Poznáte to. Sťažnosť má navonok vždy väčšiu váhu ako pochvala. Ak veci fungujú podľa vašich predstáv, považujete to za samozrejmé. Ak nie, dáte to najavo. Neraz sa stane, že nespokojný poistenec, ktorému zdravotná poisťovňa niečo neschválila, sa o svoju skúsenosť podelí s médiami.

Nezaujíma ho, že nesplnil kritériá alebo že na liečbu nemá nárok. K čitateľovi, poslucháčovi alebo divákovi sa tak dostane len čiastková informácia. Samozrejme negatívna. To, že väčšinu žiadostí poisťovňa schváli, v tomto kontexte nikoho nezaujíma. O to viac nás tešia poďakovania, ktoré dostávame od poistencov. Sú pre nás dôležitou spätnou väzbou a, rovnako ako prípadné podnety, nám pripomínajú, že za každým našim rozhodnutím je reálny človek.

Patrím k ľuďom, ktorí si ctia pravidlá a všetci tí, ktorí spĺňajú kritériá, majú liečbu schválenú. Stalo sa nám, že sme poistenke zamietli kúpeľný návrh. Ozvala sa nám jej nahnevaná dcéra. Zistili sme, že kúpele chcela mame vybaviť ako „darček“ a my sme si dovolili nepreplatiť ho. Ale uznajte, ak by sme kúpele schvaľovali ako jednu z alternatív dovoleniek, z čoho by sme hradili liečbu ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú? Kúpele si ľudia dokážu zabezpečiť sami, onkologickú liečbu už ťažšie.

Je to iba môj pocit alebo je naozaj onkologických pacientov v poslednej dobe viac?

Podľa štatistík majú onkologické ochorenia rastúcu tendenciu, faktom však je, že máme lepšiu prevenciu, diagnostiku, liečbu i dobu prežívania. Napríklad, kým v deväťdesiatych rokoch mal pokročilý karcinóm hrubého čreva štatistické prežívanie do dvoch rokov,